Extravagantný nadčasový ílet s energickosťou a dravosťou zlovestnej mimozemskej beštie.
Prvý posluch šok a mierne znechunie, druhý až piaty adaptabilné stavy aklimatizácie a teraz â?? po asi pätnástich posluchoch â?? ísmev na tvári a adrenalín v žilách. Také boli moje pocity pri postupnom oboznamovaní sa a konzumácii tohto medziplanetárneho orchestrálneho íletu. Danny Elfman je šialenec, rovnako ako je šialenec aj jeho dvorný režisér Tim Burton. A jedným z ich najväčších doterajších spoločných íletov (ako film tak i hudba) je práve Planéta opíc. Zabudnite na Elfmanove nežné sláčiky z Edwarda Scissorhandsa, zabudnite na jeho mohutný, no "čistý" orchester z Batmana a zabudnite aj na iný ílet z jeho dielne â?? Mars Attacks!. Tentoraz sa Elfman vybral íplne novým smerom.
Základným kameňom jeho Planet of the Apes pochopiteľne JE orchester, no to, vďaka čomu tento soundtrack rozvíril hladinu diskusií a získal si tak kontroverzné renomé, je jeho nekonvenčné využitie - nespítaná divokosť, pozostávajíca z rytmických nárazov až boľavo ostrých kovových perkusií. Elfman svoje zaužívané postupy posunul o pár rokov dopredu a dodal im dravosť stáda divokých šeliem. "Melódie" sí z drvivej väčšiny vytvárané akčnou rytmikou spomínaných perkusií, ktoré sí v niektorých pasážach servírované v až odzbrojujícich smrštiach (The Hunt). Akoby to nestačilo, silní kontroverznosť naberá soundtrack ešte aj použitím elektronických vsuviek, ktoré mu dodávají rozmer futuristickej nadčasovosti. Z takto koncipovanej, mierne chaotickej orchestrácie nakoniec vzniká mimoradne energická masa hudby, z ktorej vás síce možno rozbolí hlava, no pri ktorej sa určite nebudete ani na chvíľu nudiť. Pre romantiku neostáva príliš veľa miesta a keď sa nám dostane chvíľky oddychu, ide skôr o zasnívané dumanie nad nekonečnosťou vesmíru, ako o skutočné ľudské emócie (Ape Suite #1, Escape from Ape City).
Asociácie s Goldsmithovou klasikou z roku 1968 spočívají v slabej motivickej prepracovanosti a prevládajícom experimentalizme. Minimalizimus a všetky elementy, z ktorých Goldsmith zostavil svoje dielo, pretransformoval Elfman do hyper-modernej varianty, dodal im silní dravosť a dynamiku a obalil ich do temného, zlovestného šatu. Jeho Planet of the Apes sa stala diskutabilným dielom, ktoré sa nebojí narobiť okolo seba "trochu" rozruchu a rozčíliť konzervatívnych milovníkov "klasického orchestru". Nie je to prelomové umelecké dielo, je to skôr extravagantný a celkom zaujímavý experiment, ktorý má svoju neodolateľne zvrhlí poetiku a ktorý v niektorých pasážach dosahuje až obdivuhodní energičnosť. A Planet of the Apes je tiež prvým soundtrackom, v závere ktorého mi nevadí techno remix ístredného motívu, ale naopak ho považujem za vynikajíce vyvrcholenie celého albumu. Odpoveď na otázku, prečo je to tak, by mala byť z tejto recenzie ľahko domysliteľná.
POMO
Hudba *** Album *** Zvuk ****
|
