Precitnutie (Na začiatku...)

Celé to odštartoval hlavný motív z Jurského parku. Ako pre filmového maniaka, fanúšika dinosaurov a milovníka napätia a dobrodružstva bola pre mňa slovenská premiéra tohto filmu doslova dňom D. Zážitok z predstavenia bol nezabudnuteľný a ja, nič netušiac, som si z neho odniesol niečo NOVÉ. Niečo, čo som vnímal iba podvedome a čomu som zatiaľ neprikladal väčšiu váhu. Tento flegmatický stav veci zmenilo až tohoročné udeľovanie Oscarov, na ktorom bodoval Jurský park vo väčšine technických kategórií. A pri každom prevzatí sošiek znela v pozadí kúzelná ústredná melódia Johna Williamsa. Jej tóny vo mne oživili všetky tie úžasné dojmy z filmu a naplnili ma pocitom absolútneho šťastia. A v túto noc som si uvedomil, že na tomto svete existuje niečo výnimočne nádherné, niečo, čo som dovtedy zaslepene prehliadal...

Príchod archanjela (...o pár rokov neskôr...)

Mojím najväčším favoritom, a vo svete filmovej hudby doslova Bohom, sa stal o pár rokov neskôr Hans Zimmer – a bolo to opäť vďaka filmom. Black Rain – scéna, v ktorej Michael Douglas privádza na policajnú stanicu hlavného zloducha Sata v putách, podfarbená víťaznou hrdinskou zimmerovštinou. Backdraft – záverečný záber filmu – kamera sa vzďaľuje od požiarnického auta, rútiaceho sa ulicami veľkomestami a vezúceho hlavných hrdinov filmu za ďalším nebezpečným dobrodružstvom. Nesmierne dynamická, mohutne znejúca a (opäť) maximálne hrdinská hudba. Úvodné titulky v Thelma & Louise – záber na Californskú púšť, sprevádzaný krásnou vzletnou súhrou country gitár, harmoniky a lahodných bicích. Záverečné titulky Broken Arrow – vôbec jedna z najlepších elektronických akčných kompozícií. Geniálne vystavaná osem minútová skladba, ktorá nás posúva stále bližšie a bližšie k vyvrcholeniu, a čím dlhšie toto napínanie trvá, o to fantastickejší je napokon onen adrenalínový orgazmus v bombastickom závere. A konečne záverečné titulky Crimson Tide-u. Vôbec najmohutnejší a najprepracovanejší Zimmerov motív, ktorý poslucháča unáša na vlnách nekonečných syntezátorových orgií. To boli momenty, v ktorých som si uvedomil, že mojím archanjelom filmovej hudby je Hans Zimmer.

Odovzdanie sa (...pred nedávnom)

A Zimmer bol tiež tým, kto ma dohnal k myšlienke zainvestovať po Jurskom parku do ďalších soundtrackov (dovtedy som bol stredoškolákom a kúpa nového CD bola pre mňa takmer nezrealizovateľným prianím). Okrem väčšiny z vyššie uvedených to bol práve jeho Beyond Rangoon, ktorý mi dal pri samostatnom posluchu z CD možnosť dotknúť sa tých najskrytejších, a prostredníctvom akejkoľvek hudby dovtedy nepoznaných emocionálnych výšin. Až to bol soundtrack, vďaka ktorému som spoznal presnú definíciu slovíčka DOKONALÝ. 40 minút hudby, ktorá mi nedovolila otvoriť oči a reagovať na okolie (spolubývajúci by vám o tom mohli rozprávať...). A odvtedy som sa o soundtracky začal zaujímať „vo veľkom“. Hodiny strávené na soundtrackových weboch a nekonečné množstvo času strávené nad soundtrackovou rubrikou Cinemy. Až to bol vlastne skutočný začiatok toho všetkého...