Crimson Tide je neuveriteľne mohutné dielo, mnohými považované za vôbec najlepší Zimmerov výtvor. Patrí k najobľíbenejším soundtrackom Stevena Spielberga a vraj je to hudba ako stvorená k šoférovaniu (zatiaľ som nemal možnosť si to overiť). Bola ocenená Zlatým Glóbusom a Oscar jej ušiel len o vlások.
CD obsahuje ížasní, skutočne úŽASNú hlavní tému. Je fantasticky hrdinská, veľkolepo vystavaná a okrem dominantných syntezátorových plôch pozostáva aj z veľmi peknej, smutnej zborovej hymny (zbor je tiež elektronický). Väčšina soundtracku je nabitá veľkolepou akciou plnou elektronických bicích, ktoré nedostali snad v žiadnom Zimmerovom score taký veľký priestor a význam. Napriek tomuto všetkému si ale myslím, že najvyššie hodnotenie by v tomto prípade nebolo na mieste.
Na vine je nie zrovna šťastne riešená stavba albumu. Celé CD sa skladá z piatich trackov. Prvý z nich je fantastickým nástupom, ktorý nás dokonale uvedie do Zimmerovho elektronického (a v tomto prípade podmorského) sveta a predstaví nám hlavní tému. Druhý, dvadsať minítový track Alabama začína veľmi zaujímavo, no zanedlho sa z neho stáva masa syntezátových zvukov ktorá nemá ani hlavu ani pätu. Nemôžem poprieť že sí v ňom veľmi dobré pasáže a zopár nových a pekných motívov, ako celok ale pôsobí príliš chaoticky a nekompaktne. To isté bohužial platí aj o štvrtom, takmer rovnako dlhom ISQ. Ten síce má o niečo hutnejšiu vnítorní štruktíru, jeho důžka je tu ale opäť handicapom. Tieto dve elektronické koláže rozdeluje krátka hymna použitá v ístrednom motíve. Tu ju ale môžme počuť bez akéhokoľvek hudobného doprovodu, čo pôsobí príjemne oddychovým dojmom (vzhľadom na okolitý elektronický chaos). Posledná, piata skladba Roll Tide je už klasický záverečný prednes hlavnej témy v jej najväčšej kráse.
Čo teda dodať na záver? Keby mal Crimson Tide tak vyvážené aranžmá skladieb ako napríklad Beyond Rangoon, bol by u mňa zrejme na hodne dlhí dobu neohrozeným Nr1.
Hudba ***** Album *** Zvuk ****
|
