Na úvod

"Hardcore soundtrackofília"

Filmová hudba nie je iba niečím, čo podfarbuje filmové obrázky. Aspoň nie pre každého. Pre niektorých totiž dokáže byť tou najzrozumiteľnejšou, najbližšou a na emócie najbohatšou formou umenia. A to nehovorím iba o tých, ktorí si ňou pripomínajú zážitok z kina, ale hlavne o tých, ktorí takmer nepoznajú význam slovíčka "film" a doma pritom skladujú stovky soundtrackov. Keď im poviete akýkoľvek názov filmu, tým prvým, čo sa im v spoitosti s ním vybaví, je autor hudby. A keď sa takéhoto "soundtrackofila" spýtate, kto v inkriminovanom filme hral, spýta sa vás na aký nástroj a vymenuje vám desiatky ďalších filmov z autorovej filmografie. Áno, aj takí jedinci sú medzi nami - a minimálne desiati sa práve v tomto momente nachádzajú niekde v uživateľskom záhlaví tohto webu.
 

Svet hudobných tónov sa rozdeľuje na dva vesmíry: "normálnu hudbu" a hudbu filmovú

Zdá sa vám označenie filmovej hudby za samostatný hudobný žáner prehnaný? Potom vedzte, že ona je v skutočnosti niečím ešte väčším. Pretože rovnako ako "normálna hudba", aj tá filmová pozostáva z hneď niekoľkých žánrov a stáva sa samostatne fungujúcim vesmírom tej najširšej plejády emócií. Tiež v nej nájdete gíčové i umelecky hodnotné diela, tiež v nej nájdete elektronické i akustické (orchestrálne) kompozície a tiež v nej nájdete nehu a romantiku i chaos a adrenalínové úlety. A práve pre túto formálnu i obsahovú roznorodosť sa dá filmová hudba označiť za rovnako veľký vesmír ako hudba "normálna".
 

Kedysi a dnes

Filmová hudba tu bola od počiatku zvukového filmu. Na plátne sa mihali čiernobiele obrázky Chaplina a za plátnom sedel klavirista. V momente nástupu pokročilejšej zvukovej techniky však vstúpili na pľac prví profesionálni skladatelia a filmová hudba začala byť niečím viac, než len doprovodnou kulisou k žiarivkou presvietenému celuloidu. Miklós Rózsa, Elmer Bernstein, Bernard Herrmann a ďalší, dodali v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch pojmu filmová hudba úplne nový rozmer. Ich kompozície začali vychádzať na gramoplatniach a stali sa jednou z novodobých foriem hudobného umenia. Ako výroba filmov čo do počtu vzrastlala, vzrastal aj dopyt po skladateľoch a ich soundtrackoch... Dnes sa už dá filmová hudba označiť za fenomén. Soundtracky vychádzajú jeden za druhým a staršie klasiky vychádzajú v nových, remastrovaných edíciách. Zatiaľ najväčší komerčný úspech zaznamenal Titanic Jamesa Hornera, ktorého sa celosvetovo predalo vyše 20 miliónov výliskov. A práve vďaka nemu a tiež zopár ďalším hitovkám ako Statočné srdce alebo Posledný mohikán sa v deväťdesiatych rokoch stal obchod s filmovou hudbou výnosným biznisom. Toto skomerčnenie však so sebou prinieslo aj zopár úskalí. Časy sa zmenili... a vášeň a oddanosť "herrmannovcov" k skladaniu filmovej hudby boli zatienené honbou za ziskom. Väčšina súčasných skladateľov už funguje ako na bežiacom páse a svoju prácu berie mechanicky, ako nevyhnutnosť pre uživenie svojej rodiny. Keďže však so súčasnou "pokrokovou dobou" zlenivelo mierne i poslucháčove ucho, (takmer) nikomu to nejak zvlášť nevadí.
 

Prečo sú niektoré soundtracky tak krátke?

Filmová hudba, ktorú počúvate zo zakúpených CD, väčšinou nie je presne tou, ktorá sa nahrávala pred plátnom, za účelom podfarbenia filmových scén. Tá bola totiž nahrávaná pre filmového producenta, ktorý si za ňu zaplatil jej autorovi a ktorý ju následne umiestnil do svojej snímky. Hudba, ktorú počúvate z originálnych soundtrackov, je spravidla nahrávaná dodatočne, špeciálne pre účely šírenia na hudobnom trhu. Autorské práva na ňu spadajú do rúk hudobného vydavateľstva a to si musí zaplatiť jednak koncertnú sálu, jednak jej technické vybavenie (požiadavky bývajú rôznorodé) a predovšetkým samotných hudobníkov. A práve vďaka týmto, finančne náročným elementom sa často musíme trápiť s posluchmi 30 minútových CD. Každá minúta orchestra, sediaceho v sále stojí obrovské peniaze (cca $50 000 USD na deň!) a nie každé vydavateľstvo je ochotné investovať do nahratia soundtracku toľké peniaze. Pretože hoci sú soundtracky čoraz populárnejšie a tie najúspešnejšie z nich dokážu zarobiť milióny, z všeobecného hľadiska ide ešte stále o finančne menej zaujímavý obchod než je tomu pri Madonne alebo Rolling Stones.
 

Čo je to "Score"?

Týmto magickým anglickým slovíčkom sa označuje orchestrálna filmová hudba. K niektorým snímkam totiž vychádzajú dva soundtracky - jeden obsahujúci pesničky z filmu + pesničky "inšpirované filmom" a druhý nazvaný väčšinou "Original Motion Picture Score", obsahujúci práve pôvodnú orchestrálnu hudbu. Ale pozor! Pokiaľ vyjde k filmu iba soundtrack s orchestrálnou hudbou, nemusí byť zákonite avizovaný ako "Original Motion Picture Score" a môže byť nazvaný proste "Original Motion Picture Soundtrack" (čo sa vo vyššie uvedenom prípade používa pri pesničkovom albume). Polopatisticky povedané a zhrnuté: Slovíčko "Score" slúži vo svete soundtrackov na rozlíšenie pesničkových a orchestrálnych albumov. Ako príklad môžte vidieť na obázkoch odlišné vydania soundtracku k filmu "Mission: Impossible 2" - vľavo pesničkový "Music From And Inspired By" a vpravo Zimmerova orchestrálka "Original Motion Picture Score".
 

Čo je to "Bootleg"?

Hudba z niektorých filmov nebola oficiálne nikdy vydaná (alebo bola vydaná iba vo veľmi krátkej dĺžke), a tak sa snaživí soundtrackári angažujú vo výrobe tzv. bootlegov. Hudbu sťahujú a na parametre CD-čiek konvertujú väčšinou z DVD-čiek alebo rôznych iných - pre obyčajného smrtelníka väčšinou nedostupných - filmových zdrojov. Kvalita zvuku býva rôznorodá, názvy skladieb sú vymyslené a kvalita grafického spracovania bookletu závisí od snahy a fantázie toho-ktorého "bootlegára". Všetky bootlegy sú samozrejme čiernym biznisom, pretože ich "kompilátori" nemajú na kšeftovanie s príslušnou hudbou autorské práva. Ceny bootlegov sa pohybujú od $20 USD hore a k dostaniu sú na soundtrackových aukciách typu e-BAY, prípadne v niektorých špecializovaných soundtrackových e-shopoch (napr. ScreenArchives). Asi najznámejším a najdiskutovanejším bootlegom je Silvestriho Predator. Hoci je považovaný za jedno z jeho najlepších diel, oficiálne ho ešte nikdy nikto nevydal!
 

Čo je to "Promo"?

Tzv. promotion releases sú vydania, ktorými väčšinou mladí a ešte neznámi skladatelia propagujú svoje diela, aby sa dostali do podvedomia producentov a režisérov a získali tak zaujímavejšie (a lukratívnejšie) objednávky. Niesú nahrávané prestížnymi orchestrami, ale sú - podobne ako bootlegy - zmastrované z rôznych filmových materiálov. Vydávajú sa v limitovaných nákladoch, väčšinou od 500 do 3000 ks a objednať sa dajú v špecializovaných soundtrackových e-shopoch. Východzia cena sa pohybuje v rozmedzí $20-30 USD, no časom, keď sa kolekcia rozoberie, stúpa zberateľská hodnota  týchto CD k závratným výšinám (hlavne pokiaľ ide o staršie promo vtedy ešte neznámeho, no dnes už prstížneho skladateľa...). Najväčším promo skladateľom súčasnosti je John Debney, ktorého väčšina (!!!) soundtrackov vyšla iba v takejto podobe. Nie je síce neznámym tvorcom a práve naopak sa čoraz viac približuje k hollywoodskej špičke, no väčšinou komponuje hudbu k nie veľmi úspešným filmom, čo je pre hudobné vydavateľstvá príliš riskantná investícia (oficiálne nahratie orchestrálneho soundtracku napr. Londýnskym symfonickým orchestrom je naozaj VEĽMI drahá záležitosť).