Môj názor na "síčasného", neelektronického Zimmera nie je príliš valný. Jeho pokusy o vážne sa tváriace preciťovanie orchestrálnych kompozícií (Gladiator) mi pripadají príliš plytké a nudné a tento smer, ktorým sa začal v poslednej dobe uberať, považujem za dosť nešťastný. Čo je však ešte horšie, elektronické score k Mission: Impossible 2 vo mne vzbudilo pocit, že Zimmer už nie je schopný vyprodukovať ani tematicky hutné a kompaktné akčné dielko. A preto som s obrovským nadšením očakával, čo prinesie jeho opätovná spolupráca s producentom Jerrym Bruckheimerom, ktorý ho kedysi vybičoval takmer k nadživotným výkonom (The Rock, Crimson Tide). V kítiku duše som dífal v Zimmerov bombastický comeback, až...
Až sa mi do rík dostal tento album ja som uronil rozlíčkoví slzu za mojím, kedysi tak zbožňovaným skladateľom. Pearl Harbor je po všetkých stránkach jedným z najnenápaditejších a najnudnejších Zimmerových výplodov. Album sa skladá z dvoch tematických polovíc. Tí prví â?? ešte ako tak počívateľní - tvorí ľahučká romantická vata, postavená na nežnom ístrednom motíve. Ten je tu dokola omielaný prostredníctvom piána a píšťaly, vznášajícich sa na medovom orchestrálnom backgrounde. Napriek tomu že ide o celkom príjemné relaxačné skladby, pre každého, len trošku zbehlejšieho faníšika filmovej hudby musia byť iba gíčovitým zlepencom všetkých možných, tisíc krát počutých romantických postupov, ktoré už dnes nemôžu fungovať bez toho, aby neboli inovované novými prvkami (čo tu rozhodne nie sí). Navyše je z nich dosť jasne cítiť Zimmerovu The Thin Red Line, z čoho tým pádom vyplýva, že aj to jediné pekné na tomto albume je iba kópiou staršieho originálu.
Druhá tematická - tentoraz smutná a dramatická - polovica CD, začínajíca šiestou skladbou Attack je už skutočným Zimmerovým testamentom. Všetka hudba je iba podpriemernou variáciou na temného, rozťahaného a miestami trochu fádneho Gladiatora a okrem toho že neobsahuje ani jeden zaujímavejší moment (akože Gladiator ich zopár nepochybne obsahuje), v niektorých momentoch svojou falošnosťou doslova píli uši. Najjasnejším stelesnením týchto vlastností je hneď spomínaná skladba Attack â?? v ívode dobrodružne štylizovaná variácia na Howardove výpravné postupy z Vodného sveta. Pri jej posluchu sa človeku skutočne vnucuje myšlienka, že ju napísal človek, ktorý sa v živte nestretol s pojmom "hudobná nota". Nasledujíci track December 7th pokračuje verne v tomto duchu, tentoraz v trochu minimalistickejšom balení. Temný, od nikadiaľ nikam vedíci orchester vystriedají zhruba v polovici ešte temnejšie sólo chorály, ktoré sa dají s iróniu chápať ako hudobný sprievod pri pochovávaní tvorcovského potenciálu ich autora. V predposlednej skladbe War začne uspávajíca a nudiaca masa ťažko stráviteľnej hudby naberať trochu energie, no nakoniec sklame vyístením v iba ďalšie, tisíckrát počuté klišé veľkolepého hrdinského motívu bez štipky nápadu. Album napokon uzatvára starý známy klavírový romantický motív z prvej polovice CD.
Vzhľadom ku komerčnosti filmu a Zimmerovej popularite vo vás už len pohľad na celkoví důžku CD (46 minít) musí vzbudiť podozrenie, že tu niečo nie je v poriadku (film trvá takmer tri hodiny!). Plánuje vydavateľ noví, rozšírení edíciu s dodatočnou hudbou? Alebo bol sám z Zimmerovho výtvoru natoľko v rozpakoch, že proste nemal čím zvyšok CD vyplniť? Myslím, že druhá varianta je oveľa pravdepodobnejšia. Je to neuveriteľné, ale Pearl Harbor je 40 minítovým soundtrackom, ktorý vo vás nezanechá ani najmenší náznak nadšenia, je soundtrackom, ktorý vám ani nerozprídi adrenalín v žilách, ani sa dostatočne nedotkne vašich citov. A hoci obe tieto ambície nepochybne mal, obe zostali visieť niekde nad atlantikom, v spoločnosti dusného dymu a svištiacich guliek amerických a japonských bombardérov - podobne ako talent, kedysi jedného z najlepších, najoriginálnejších a najvitálnejších svetových skladateľov filmovej hudby.
Hudba ** Album ***
|
