Gladiator patrí k najpopulárnejším soundtrackom roku 2000. Zimmer si dal na ňom ídajne veľmi záležať a jeho príprave venoval celý polrok svojho života. Pre títo príjemne gíčovití historku z doby starého Ríma zložil povznášající, občas grandiózne majestátnu, často smutní a miestami až hypnoticky pôsobiacu hudbu. Syntezátory sí majstrovsky skombinované so živým orchestrom, štýl hudby je inovatívny, zvuk brilantný a ako album je toto CD priam ukážkovým aranžmá štýlov, ktoré sa (bez jedinej zvukovej prestávky!) vkusne prelínají jeden cez druhý. Zatiaľ samá chvála...
Gladiator sa skladá zo štyroch "dejstiev". Prvá, ívodná suita trackov 1.-3. začína pomaly, kľudne a v tretej - desať minítovej - skladbe The Battle sa rozvinie v majestátne vojnové inferno (ívodná scéna vojenskej bitky). Obstojný, sľubný ívod, no v porovnaní s ívodom z Crimson Tide predsa len neobstojí (jedinou naozaj skvelou pasážou v ňom je zopár sekínad a lá The Rock). Druhá suita (tracky 4.-8.) by sa dala označiť za istí medziprestávku, kde sa k hlavnému slovu dostáva snenie, relax a v neposlednej rade smítok. Príjemné, no ničím výnimočné a tak trochu chladné. Ĺ tvrté dejstvo začína 9. skladbou The Might of Rome. Konečne trochu vzrušenia - divoký boj, slávnostné ovácie heroického víťazstva. Následuje zopár minít ďalšieho "oddychu" a na scénu prichádza ďalší desaťminítový supermegalomanský akčák Barbarian Horde. Celkom slušné, zopár veľmi dobrých okamihov. A opäť - jediným naozaj skvostným ísekom v ňom je ďalšia krátka ozvena z The Rock. Tretie dejstvo pomaly utícha kľudným 14. trackom Am I Not Merciful?.
Všetka hudba ktorá doteraz zaznela je slušne odvedeným remeslom, ktoré skvelo podfarbuje obrázky Ridleyho Scotta a dodáva im presne ten nadpozemský feeling, ktorý potrebují. Prečo ma ale potom necháva natoľko chladným? Prečo nemají akčné pasáže grády a šmrnc takých Zimmeroviek ako Broken Arrow, The Rock alebo (opäť) Crimson Tide? A prečo pri nežných trackoch nepociťujem to, čo pociťujem pri počívaní Zimmerovho Beyond Rangoon? Kde sí skutočné emócie? Nie sí tu. Lepšie povedané doteraz tu neboli. Práve totižto začína posledné, štvrté dejstvo a ja začínam konečne "mäkníť". Lisa Gerradová, ktorá má na Gladiatorovi neprehliadnuteľný tvorcovský poddiel začína svojím nádherným vokálom prednášať texty v neexistujícom jazyku. V pozadí najprv iba skromný, tichý hudobný sprievod. Ten zační postupne obohacovať nové prvky a celý tento background sa postupne rozvinie v niečo, čo mi sprostredkováva nadpozemskí extázu. Len jednu pripomienku, pán Zimmer: Prečo to musí skončiť tak striktne práve v momente, keď sa to dostane do toho najnádhernejšieho, vrcholového štádia?!
Ale nenechajme sa uniesť nádherným záverom a vráťme sa k albumu ako k celku...
Pre mňa, ako Zimmerovho skalného faníšika a človeka zbožňujíceho tento žáner hudby je načisto nepochopiteľné, čo na tomto soundtracku vidia všetci jeho obdivovatelia. Nemôžem povedať že by ma toto CD vyslovene sklamalo - neobsahuje ani jednu zlí pasáž a píšťam si ho veľmi často a v podstate celkom rád. Nepíšťam si ho však vtedy keď prahnem po silnom emocionálnom zážitku. Píšťam si ho iba ako veľmi príjemne znejícu nenároční hudobní kulisu, ktorá poteší uši a na vnímanie a srdce nekladie vôbec žiadne nároky.
Hudba *** Album ***** Zvuk *****
|
