John Ottman je pomerne slušným skladateľom, ktorý sa však nezaraďuje do prvej ligy a tým pádom je pre producentov o niečo lacnejší než "Top Animals". Preto tiež komponuje väčšinou hudbu k menším filmom, často až B produkcie.
Lake Placid síce nie je íplne typickým B-čkom, no je filmom, ktorý sa naň ímyselne hrá a snaží sa z jeho charakteristických vlastností vyťažiť všetku neodolateľne zvrhlí poetiku. No a jedným z hlavných elementov, ktoré ho (spolu s dialógmi a postavami) stavají do pozície "menšieho", roztomilo gíčovitého filmu, je práve Ottmanova hudba. Ten nás ňou zavádza do lesných hôr v Maine, kde v istej rezervácii vyvádza krokodíl ľudožrít. Ottmanov štýl má zložením orchestra a jeho "soundom" zo štýlov veľkých skladateľov najbližšie k tomu Goldsmithovmu, pričom je však o niečo skromnejší a decentnejší a dáva tu viacej priestoru strunovým nástrojom s mierne jazzovým vyznením.
Na tomto soundtracku nájdete tri hudobné smery: 15% CD je zastípených ístrednou melódiou, 75% thrillerovou výplňou a zvyšných 10% romantikou. ústredný motív nám Ottman nepredkladá v takej veľkolepej forme ako to má vo zvyku Goldsmith a namiesto monumentálneho podania jednoduchej melódie sa zameriava skôr na detailnejšie a rafinovanejšie orchestrácie. Je z neho cítiť dobrodružstvo, hrozbu i trošku irónie (spomínaná zvrhlá poetika...) - a je prinajmenšom
dosť dobrý. Z CD zaznie zhruba každí štvrtí skladbu, čím oživí nudný tok množstva thrillerovej výplne. Tá je pochopiteľne (vzhľadom k žánru) neodmysliteľnou síčasťou soundtracku, no bohužiaľ nie je tak strhujíca ako to lepšie od spomínaného Goldieho (najsvetlejším príkladom sí podstatne lepšie "výplňovky" z
The Edge). Polopatisticky povedané - množstvo všemožných strašidelných zvukov, perkusií a hrozivého vrčania. Pokojnejších pasáží je tu naozaj veľmi poriedko a s výnimkou dvoch romantických klavírových odbočiek od masy napätia a hrôzy ide takisto iba o štandardné, ničím výnimočné chvíľky oddychu bez vyšších ambícií.
Ottmanov
Lake Pacid je skrátka štandardnou dobrodružno-thrillerovou hudbou, ktorá vás síce nerozčíli, no ani ničím nenadchne a neprekvapí. Keby si kráčala svojou vlastnou cestičkou a nekoledovala si tak silne o porovnanie s množstvom iných, podobne štylizovaných, no lepších diel predovšetkým spomínaného Goldsmitha, možno by som k nej dokázal byť zhovievavejší. Takto však v mojich očiach zostáva iba priemernou hudbou k priemernému filmu a za kípu vám ju môžem odporučiť akurát tak za bazárových 200,- korín (či už takých alebo onakých:) odpovedajícim dvom hviezdičkám. Pokiaľ nie ste z tých, ktorí chcí mať doma vyslovene všetko, dajte prednosť Jerrymu
The Edge. Je to z rovnakých horských končín znejíca a v rovnakom žánrovom teritóriu sa pohybujíca hudba, no je melodickejšia, strhujícejšia a - polopatisticky povedané - počívateľnejšia
.
