Podobne ako sa Edelman pokísil nadviazať svojim Síbojom cti (The Quest) na íspech Dračieho života (Dragona), pokísil sa aj o vzkriesenie gettysburgskej Občianskej vojny svojím militaristickým Hunleym. Lenže podobne ako išlo i v prvom prípade iba o napodobeninu, postrádajícu všetky nevyhnutné ingrediencie originálu, ide aj v tomto prípade iba o odvar, ktorý musí zanechať chladným každého len trochu sídneho poslucháča filmovej hudby.
The Hunley je podmorským dobrodružstvom plným stiesňujícej atmosféry, akčných patriotistických okamihov a "rádoby nervy drásajícich" thrillerových pasáží (rozumej "pasáží, ktoré sa snažia byť napínavými, no moc im to nejde"). Takmer všetka hudba pozostáva iba z plochých, nevýrazných, čisto syntetických kompozícií, navyše s chabou tematickou prepracovanosťou. Títo fádnu masu dosť priemernej a nezáživnej hudby spestrují občasné výstupy sólo nástrojov, predovšetkým trubky a klavíra. Trubka je vlastne tým prvým, čo z CD zaznie. Sme ňou uvedený do soundtracku, pričom v pozadí počujeme pomaly sa rozpítavajíce sa syntezátorové peklo, ktoré následne preberá hlavné slovo. A po niekoľkých krátkych epizódkach a doplňujícich výstupoch je táto istá trubka tiež tým, čo celé CD uzatvára. Klavír tu svojimi hlbokými tónmi preberá funkciu občasného zdramatizovania a podobne ako bol na albume The Quest otcom najkrajšej (a najatypickejšej) skladby celého CD, aj tu predvádza nádherné romantické sólo v skladbe War and Romance.
A to je asi tak všetko. Tento album by si pravdepodobne zaslížil o niečo lepšie hodnotenie než The Quest, pretože má aspoň svoj charakteristický nádych vojenského patriotizmu, ktorý mu dodáva na celistvosti a drží ho po kope. Vyššie hodnotenie by však znamenalo priblíženie sa Poledourisovmu The Hunt for Red October a to by bola jeho urážka. S kombináciou ponorkovej akcie a syntezátorov totiž zostáva Edelman s jeho výtvorom hlboko v tieni Poledourisovho diela (nehovoriac o Zimmerovom majstrovskom Crimson Tide...).
Hudba ** Album ***
|
