Keby ste si spravili priemery hodnotení soundtrackových faníšikov celých filmografií jednotlivých skladateľov filmovej hudby, na jednej z posledných priečok by sa objavil Howard Shore. Po unikátnom Fellowship of the Ring sa mi to síce hovorí s ťažkým srdcom, ale je to tak. Drvivá väčšina jeho tvorby pozostáva z minimalistických, často experimentálnych a čisto atmosferických kompozícií, ktoré síce fungují dokonale vo filmoch (väčšinou tých, Davida Cronenberga), ale pri individuálnom posluchu pília uši.
No, a keby ste si spravili priemer hodnotení každého soundtracku z jeho filmografie, na jednej z posledných priečok by skončil práve tento album (viz Shorova tabuľka hodnotení). Odhliadnuc od 80%-ného hodnotenia Franty Fuky v Cineme, pre ktorého je Crash najideálnejším hudobným podfarbením sílože s jeho starou, je Crash týňom v oku každého skalného soundtrackofila. A to preto, lebo nielenže neponíka ani jednu zmysluplní melódiu a ako celok pôsobí nesmierne jednotvárne, ale hlavne preto, lebo vo svojej podstate ani len nie je orchestrálnou hudbou.
Crash je chladnou, odosobnenou, čisto kulisovou, improvizačnou kolážou elektrických gitár, fíkacích nástrojov, syntezátorových tónov a najrozličnejších výzgajícich plechových samplov a kovových perkusií. Tieto prvky sí nám, poväčšinou bez hlavy a päty, servírované v trackoch s názvami ako napríklad Mechanism of Occupant Ejection (:-O) a občas sa vytratia načisto, aby prenechali priestor neidentifikovateľnému hukotu s podivnými ozvenami ešte neidentifikovateľnejších samplov (9. skladba Chromium Bower).
Na druhí stranu našťastie soundtrack obsahuje aj pasáže, kedy sí vyššie spomínané hudobné prvky zosíladené do plynulých, zmysluplných suít, pričom jedna z nich, ívodná Crash, ktorá neskôr zaznie ešte v skladbách 8 a 12 by sa snáď mohla dať označiť za "ístrený motív". A zvláštnu pozornosť (v rámci tohto diela, samozrejme) si zaslížia tiež skladby Mirror Image (4), A Benevolent Psychopatology (10) a záverečná Prophecy is Dirty and Ragged, v ktorých sa dočkáme aj toľko postrádaných sláčikov. Ich íčelom je vniesť do odosobnenej, postmodernistickej hi-tech koláže chladu díšok života v podobe emócií smítku, bolesti a beznádeje. A tá posledná je taktiež pôsobivým vyvrcholením soundtracku, skrývajícim v sebe silný rozmer naliehavosti a varovania.
Prečo som dal tomuto soundtracku vyššie hodnotenie, než Shorovmu Mlčaniu jahniat? Mlčanie jahniat je dokonalou depresiou, no počas celého trvania soundtracku nezmení svoju tvár a neustále narába s rovnakými odtieňmi temného orchestra. Crash je síce takisto veľmi monotónny, ale formálne je predsa len o niečo pestrejší. A spomínanými tromi sláčikovými vložkami (a predovšetkým tou poslednou) nám podáva pomocní ruku k jeho (neľahkému) pochopeniu. On totiž takým monotónnym a chladným nie je preto, lebo by jeho autor nevedel zložiť zmysluplné melódie a nevedel nás potešiť príjemnou filmovou hudbou. On je takým preto, lebo takým byť musí.
Crash je totiž filmom o ľuďoch, žijícich v pretechnizovanom svete bez skutočných emócií, kde sa sex stáva poslednou spojnicou medzi ich uboľavenými dušami (zjednodušene povedané). A keby som mal v zvláštnej kolónke hodnotiť funkčnosť hudby vo filme, tomuto dielu by sa ušlo "plných päť". Keďže však musím zostať pri mojom zaužívanom hodnotení soundtrackov ako objektov pre samostatný posluch, zostávam pri "slabších dvoch". Crash nie je špatný soundtrack. Akurát je absolítne neoceniteľný bez znalosti filmu. A ak ste tento film ešte nevideli, učite si ho pozrite. Aj keď sa tým vaše hviezdičkové hodnotenie soundtracku asi nezmení, určite ho už nebudete označovať za "sračku" alebo "odpad" a priznáte, že to skrátka len nie je ten správny soundtrack k utápaniu sa v krásach filmovej hudby.
Hudba ** Album ** Zvuk ****
|
