Konečne Goldsmithov soundtrack, o ktorom môžem napísať aj niečo iné, než len že obsahuje dva-tri krásne motívy vo veľkolepom podaní, servírované striedavo s nejakým tým štandardným akčným materiálom. BASIC INSTINCT prirodzene obsahuje tiež zopár motívov a k slovu sa dostane aj akcia, no ako celok je oveľa jednotnejší a kompaktnejší - žánrové zmeny sí plynulejšie a neprichádzají priamočiaro, každou novou skladbou, prechody medzi jednotlivými trackmi sí takmer nepostrehnuteľné. Z toho samozrejme vyplýva jedno - tento soundtrack si vyžaduje pozornejší posluch ako je zvykom u väčšiny (hlavne akčných a dobrodružných) Goldsmithových diel.

Hlavný motív je veľmi sofistikovaný a záľudný, dokonale vyjadrujíci rafinovanosť námetu a bezmocnosť mužskej osobnosti voči neodolateľnému ženskému erotičnu. Na CD sa vyskytuje neustále (v rôznych variáciách) a vkusne a s citom sa prelína s ostatnou hudbou. Tá obsahuje občasné akčné zdramatizovanie, hrozbu, váhanie, ale napríklad aj veľmi nápadito prednesené sexuálne vyvrcholenie (Pillow Talk). V predposlednom tracku Roxy Loses sa dostane k slovu aj divoký boj o život (Douglas uteká po schodoch zachrániť svojho parťáka vezíceho sa výťahom rovno do náručia smrti). Veľmi vydareným trackom je posledný An Unending Story, kde sa v jednej osem minítovej skladbe dočkáme pôsobivého mixu toho najlepšieho z CD a navyše si vychutnáme zopár íplne nových prvkov (napr. krátkeho, ale skvelého klavírového partu).

Za BASIC INSTINCT bol Goldsmith zaslížene nominovaný na Oscara. Jeho štýl je tu síce identifikovateľný okamžite, no obsahovo ide skutočne o veľmi originálne dielo, akého sa od neho v síčasnosti už len tak nedočkáme. K dokonalému soundtrackovému posluchu mu však predsa len niečo bráni. Monotónnosť. Keď sa CD dostane za piatu skladbu, neponíka už nič nové a iba variuje veci z prvej polovice. V podstate typický goldsmithovský syndróm, vzťahujíci sa na väčšinu jeho albumov. Ale predsa - výrazné zdramatizovanie v poslednej tretine a skvelé momenty v záverečnej skladbe ešte našťasie pritiahnu dostatok vzkriesenej pozornosti na to, aby celý soundtrack uzatvorili vo veľkej paráde. Takže naň nebuďme zlí a priznajme si, že je to v konečnom dôsledku predsa len jedno moc, moc, vydarené dielko!

Iba dvojlistový, no s farebnými fotkami z filmu a fotkou a dvojodstavcovým preslovom režiséra filmu Paula Vehoevena.