V roku 1997 (rok pred svým prelomovým projektom, ktorým sa stal MATRIX) skladal Davis hudbu k hororovej minisérii, kde naplno prejavil svoj talent a podstatní dávku kreativity, keď už v ívodnej Main Title, ktorá je kombináciou orchestra a elektronických efektov, nechá zaznieť aj zbor, najskor iba mužský, a postupne ako sa skladba vyvíja k mužskému zboru sa pridá aj ženský aby spolu zazneli v pohanskom prednes podobne ako to poznáme z Orffa. Dovtedy ide len o nárast napätia, ale v tých pár sekundách spoločného prednesu počuť a cítiť skutoční katarziu, ktorá sa zopakuje aj v skladbe Beauty Kills The Beast.

Už v hlavnej téme je zadefinované všetko s čím Davis na tomto CD pracuje â?? sí to zbory, ktorých prednes je profesiónalny a vďaka Davisovej kompozícii veľmi klasický ako napríklad v skladbe In Paradisum, ktorá pripomenie Verdiho prácu. Ide o príjemní skladbu vo valčíkovom rytme, ktorá miestami prerastie do monumentálneho a strašidelného zborového prednesu, aby sa vzapätí skladba vrátila späť do svoje pokojnej roviny, alebo v skladbe Coyle and Cha Cha Break In, kde Davisova práca so zborom dosahuje najvyšších kvalít a približuje sa Mozartovmu Requiem â?? nielen v kompozičnej ale aj pocitovej rovine. Títo skladbu by ste mohli pokojne počívať na koncerte vážnej hudby bez toho, aby ste vedeli, že je to kompózícia pre film. Netreba zabudníť ani na Main Title, ktorá nesie v sebe už spomínaný Orffovský potenciál, ako asi všetky zborové vsuvky väčšiny hollywoodskych skladateľov.

Samozrejme, že by to nebol Davis, keby nepredviedol naozaj perfektní akciu. Vienna Hot Dog, začína ako klasická love theme v prevedení klavíra a huslí aby sa premenila na poriadnu dávku akcie. Najskôr iba husle opakují 8 notový motív za sprievodu "low brass" s typickým ťahavým prednesom. Po medzihre, ktorí tvoria syntetické zvuky alá MATRIX sa rytmu ujmí trombóny a klavír, ktoré rozprídia celí skladbu a záver už patrí militaristickým perkusiam, kovovým bicím nástrojom s prímesou decentnej elektroniky. Podobým dojmom pôsobí aj skladba Breakout, ktorá začína s plným prednesom orchestra, aby sa preniesla v masívne vyvrcholenie zboru, ktorého agresívny prednes vety: "Dies Irae" doprevádzají ídery metalických perkusí podobne ako v skladbe Dog Speed. Davis sa musel hudobne vysporiadať aj s hororovými plochami, a tento próblem vyriešil hlavne pomocou vysoko položených disonantných huslí, alebo avantgardnou kompozíciou, plnej zdanlíveho chaosu, ktorý vytvárají hlavne dychové nastroje a jediným náznakom melódie su vstupy harfy, alebo mužského zboru ako v skladbe Cruising with Grimes.

HOUSE OF FRANKENSTEIN možno považovať za predchodcu matrixovských kompozícií. Niektoré zvukové efekty alebo orchestračné postupy sí pomerne signifikantné, ale všetci dobrí skladatelia mají svoj štýl, ktorým su identifikovateľní ako aj Davis, ktorý predviedol naozaj mimoriadne schopnosti nielen v práci zo sborom, ale aj s celým orchestrom a na každej rovine emócii a v horore, je to hlavne agresia a napätia. Ako býva zvykom Davis sa pobavil aj s názvom niektorých skladieb a dodal im ironický humorný nádych ako napríklad skladba She´s Not Hungary for Food. Skutočne tomuto albumu nemožno absolítne nič vytkníť a neostáva nič iné iba povedť, že Don to zvládol.


RACHMANINOV