Hudba k filmu The Cider House Rules bola prvou spoluprácou Rachel Portmanovej s režisérom Lasse Hallströmom a viedla hneď k oscarovej nominácii. Tým dvom akoby bolo sídené sa stretníť. Hallströmova jemná filmová reč, ťažiaca predovšetkým z hereckej akcie a Rachelynin štýl komponovania, postavený na inšpirácii postavami a ich charaktermi, do seba zapadli ako kolečká v luxusných Rolexkách. Film "o tom, ako ďaleko až musíme zájsť, aby sme našli miesto, kam patríme", potreboval decentní, citliví hudbu, ktorá by dokázala chytiť za srdce aj bez väčších orchestrálnych pasáží. A Rachel presne takí hudbu zložila.
The Cider House Rules je jedným z najsmutnejších, najnežnejších a formálne najminimalistickejších Racheliných soundtrackov. Dominantní rolu v ňom hrá klavír, sprevádzaný jemným orchestrom a rôznymi fíkacími nástrojmi (píšťaly, flauty atď). Takouto formou oplýva celý soundtrack, výraznejšie pasáže prichádzají iba ojedinele a sí tak decentné, že si na ne po skončení CD ani nespomeniete (presný opak napríklad Newmanovho Shawshanku, kde sí takéto pasáže kľíčovými a najlepšími okamihmi albumu).
Tým najlepším na tomto soundtracku sí dva nádherné ístredné motívy, ktoré sa (ako to už chodí) spolu s niekoľkými vedľajšími motívami prelínají celým CD. Rovnako ako na Schindlerovom zozname, aj tu sa nám obe ístredné melódie jednotlivo predstavia hneď v dvoch ívodných skladbách. Racheline nadanie a cit pre klavír, ktorý je od malička jej srdcu najbližším vyjadrovacím prostriedkom, nedostal snáď v žiadnom jej predchádzajícom diele toľko priestoru. Vyjadrujíc smutní, melancholickí poetiku filmu tak dáva vznikníť kompozíciám, ktoré vás hneď v prvých sekundách obnažia svojou nehou, paralyzují vašu hrdosť a urobia vás mäkkými ako cukrová vata (niečo podobné so mnou robí napríklad Barryho Chaplin).
Jedinou výčitkou, ktorí môžem proti tomuto soundtracku mať, je mierna monotónnosť a jednotvárnosť hudby. Tá je pravdepodobne dôsledkom toho, že Rachel mala na jej kompletné nahranie iba desať dní (!) a nemohla sa tak s jej aranžmá a orchestráciami pohrať tak, ako napríklad Williams s jeho neprekonateľným Schindlerom. V každom prípade oželme tento maličký nedostatok formálnej pestrosti a buďme radi "aspoň" tomu, čo nám toto CD poníka po obsahovej stránke. Po tej ide totiž o dielo, ktoré je jedinečným a prekrásnym spojením sůz šťastia, radosti a smítku. A pokiaľ máte títo kombináciu radi, neváhajte. Málokto ju vie totiž servírovať s toľkým citom a opatrnosťou, ako Rachel.
Hudba **** Album ***
|
