THE CONVERSATION sa zaradil do kategórie osobných filmov. Osobný film by mohol byť o niečom, čo malo pre vás svoj význam a nezáviselo to na veľkých hviezdach ani na krkolomných akčných sekvenciách, ale bolo to oveľa viac o pohľade do vnútra a evokatívnejšie, bolo to o veciach, pre ktoré máte cit...
Samozrejme, že David bol schopný napísať dobrú a veľkolepú orchestrálnu hudbu ako ktorýkoľvek iný skladateľ. Pracoval som s ním ako s hercom, chcel som ho priviesť k výskúšaniu niečoho jednoduchého, k niečomu, čo neukáže všetok jeho talent a mimoriadne schopnosti.

- Francis Ford Coppola, Scénarista, Producent, Režisér

THE CONVERSATION bol pre mňa zlomom v kariére, ale v tom čase som to tak nevnímal. S budícim filmovým rozpočtom som mohol dostať veľký orchester a mohol by som tak vyskúšať svoje schopnosti s orchestráciou. Potom sme začali diskusiu o podobe hudobnej zložky filmu a Francis (Shireov švagor) hneď zamietol veľký orchester alebo akýkoľvek druh "hollywoodskeho" zvuku. Bol som skľúčený. Chcel intímnu hudbu, ktorá by sa dostala pod kožu, do srdca a duše veľmi silného a samotárskeho muža, Harryho Caula, muža, ktorý sa zaoberal odposluchom. Preniesol som sa cez svoje sklamanie a povedal som si, že to znie zujímavo.

- David Shire, Skladateľ

Vo svete filmovej hudby vládne orchester ako najčastejší vyjadrovací prostriedok skladateľových myšlienok. Existuje však nástroj, ktorého farba, zvuk a možnosti sú podobne bohaté ako orchester: klavír. A na klavír ako dominantný vyjadrovací prostriedok emócii a vnútorného sveta Harryho Caula vsadil aj Francis Ford Copolla. Shireho prvotné sklamanie však prerástlo v nadšenie a výsledkom sa stala dominantná a nezameniteľná kompozícia pre tento sólový nástroj. V Shireho hudbe, aj keď to znie trochu zvláštne, dochádza ku kombinácii džezových postupov a klasickej hudby. Ako Shire tvrdí, zásadne ho ovplyvnilo štúdium Chopinových nokturien a džezová hudba 60-tych rokov. Harryho charakter nemohol byť vyjadrený lepšie ako cez samotársky introspektívny zvuk klavíra. Samotná kompozícia sa zakladá na takmer schizofrenickom profile Harryho, ale čisto symbolicky.

Ľavá ruka predstavuje Harryho bežný život, kontrolovaný a naplnený stereotypom, kde nie je šanca na zmenu. Práve hra ľavej ruky nesie odkaz chopinovskej tradície, ktorá udáva rytmus v kompozicií a evokuje Harryho stereotypný život. Hra pravej ruky predstavuje Harryho sny, ale aj všetky pocity, ktoré Harry nedokáže kontrolovať, nesie sa v bluesovom šate, a na prvé počutie sa zdá, že je vo veľkej miere hra pravej ruky improvizácia, ale to nie je pravda, aj v hre pravej ruky možno badať schému a špecifickú kompozíciu.

Po takomto hudobnom predstavení sa núka iba jedna otázka: Kto je to Harry? Je to človek žijúci stereotyp, človek ktorý si robí svoju zvláštnu prácu, prenasledovaný minulosťou a jeho prežívanie je podložené Kantovým výrokom o tom, že naše vnímanie je podmienené schopnosťou alebo obmedzenosťou zmyslového vnímania. A pre Harryho, ktorý sa živí odposluchavaním a sledovaním ľudí, je tento výrok viac ako príznačný. Jeho každodenná realita je aj realitou ľudí, ktorých sleduje, a práve tento stav tak skvelo podkresľuje Shireho hudba, ktorá majstrovsky vyjadruje Harryho charakter. Shireho práca s rytmom, s melódiou je dokonálá a varíovaním týchto dvoch zložiek dokáže presvedčivo zobraziť každú Harryho náladu. Osobitne za zmienku stojí Shireho vysporiadanie sa s Harryho snovými sekvenciami a úzkostnými stavmi. Zvuk klavíra je elektronicky modulovaný a dostáva tak nové rozmery - vytvára sa úplne nová dimenzia Harryho sveta, kde jeho podvedomie predstavují chromatické časti s mohutnými akordovými vstupmi a zvukovými efektmi, ktoré sú plné agresie a nepokoja. Podobne za zmienku stojí aj Harryho zaľuba v jazze a hra na saxafóne, ktorá je prezentovaná v dvoch skladbách Bluess for Harry a Harry Caried.

V Shireho hudbe ťažko hovoriť o konkrétnych skladbách, je to koláž ľudských pocitov a nálad každého druhu majstrovsky prevedená v kompletný celok. S hudbou Davida Shireho vidíme do Harryho sveta, do jeho práce a možeme ochutnať každý pocit premenený do klavírnej melódie. Ako hovorí Shire: "To je na hudbe jedna z najkrajších vecí, je to jej schopnosť povedať dve alebo viacero vecí naraz, vyjadriť dvojzmyselnosť, konflikt, viaceré emocionálne zážitky cez jednu organickú kompozíciu." Na CD, ktoré vydala Intrada v sérii špeciálnych edícii sa nachádza aj unikatné prevedenie hlavnej témy jazzovou skupinou, kde zaujme hlavne meno svetoznámeho hráča na base Raya Browna. Neostáva nič iné ako poďakovať ľuďom z Intrady za vydanie tohto skvostu a oceniť Shireho majstrovskú kompozíciu najvyšším hodnotením.


RACHMANINOV