Prvé posluchy boli plné zhrozenia. Chaotická goldenthalovská orchestrálna divočina, pretiahnutá elektrickými gitarami - to nie je zrovna kombinácia na zaspávanie alebo meditáciu. Obsahuje to všetko: démonické orchestrálne výstupy, pekelné fidlikanie, i dráždivé hmyzie bzučanie jedovatých huslí a trubiek. Skrátka všetko čo tvorí pojem "Goldenthal", naviac ozvláštené spomenutými gitarami.

Po viacerých posluchoch však prišlo "objavenie" melodičnosti celej masy hudby, jej príjemná plynulosť bez hluchých pasáží, a hlavne jej celková coolovosť. Goldenthal je démon a vie to v pekle roztočiť ako nikdo iný. Jeho prvý akčný soundtrack nestojí na spevných motívoch (Media Ventures), ale na formálnej výstrednosti a vnítornom elektrickom náboji. Sakramentsky silnom náboji.

I keď náhodou zavládne kľud a nastúpi pohodové funky, vôbec sa nebije s divokým okolým a celkový dojem je dokonale kompaktný. Nepamätáte si čo sa skrýva v ktorých skladbách, soundtrack beriete ako jeden zliaty celok, v ktorom vás proste len vždy poteší nástup novej, orchestračne odlišnej pasáže. Celok, ktorý si pustíte, keď chcete rozprúdiť krv v žilách a zároveň si nechcete nechať do hlavy zatůcť slizky chytľaví melódiu.

S.W.A.T. síce ústredný motív má, ale je tak jednoduchý a zaznie tak poskromne, že ho ani nevnímate ako niečo "vyššie" než zvyšok hudby. Goldenthal nás nechce lacne namotávať na motívy. Chce nás poštípať na zadok jedovatým akčným infernom a ústrednou melódiou nás len občas vytiahnuť z osieho hniezda a pripomeníť nám, aké je to s ním cool. Sakramentsky cool.

P.S. Tie tri negoldentahlove veci v tom kupodivu nerobia žiadnu neplechu a konkrétne posledný uletený song s ešte uletenejším názvom "Samuel Jackson" je snáď najcool z celého CD.