Som sám na tomto svete, komu sa páči titulný song od Madonny?! Extravagantný techno ílet so zvrhlo prerušovanou kontinuitou, poháňaný dopredu rytmickými bicími, elektronickými efektami a ížasnými zárezami sláčikového orchestru? Madonna to nepohnojila. Len predbehla dobu a prišla s niečím, čo nabírava zabehané klišé o pravidlá rytmiky. A ja jej to žeriem. Je to možno aj tým, že som jej song počul prvý krát vo filme, kde počas ívodných titulkov v efektných, matrixovských prestrihoch sledujeme brutálne mučenie Pierca Brosnana jeho väzniteľmi. Madonnin song v tom sedí dokonale. Ĺ okujíco, dráždivo, provokatívne - presne tak, ako má celá táto scéna pôsobiť. Ale nechajme Madonnu Madonnou a poďme k Arnoldovmu score.
V zásade sa tu dočkávame niečoho podobného ako na THE WORLD IS NOT ENOUGH (TWINE) - čiže efektného mixu elektroniky s orchestrom - akurát v oveľa hektickejšom, menej harmonickom prevedení a s ešte väčším zastípením elektroniky. Tá tu predovšetkým v prvej tretine CD vystupuje do popredia natoľko, až sa niektoré jej syntezátorové prvky stávají hlavnou atrakciou hudby. Orchester tu znie trošku ostrejšie než na predošlých dvoch Arnoldovych bondovkách, pričom sa dočkáme i jeho monumentálnych sólo výstupov, ako vypadnutých zo STARGATE. A skrátka neprídu ani tí, čo mají radi veselé kubánske melódie s komickými timpánmi a jazzovými trubkami (Welcome to Cuba), ani tí, čo bažia po gíčovej romantike. Tracky Jinx Jordan, Jinx & James a záverečný Going Down Together svojou romantickosťou a vnítornou pohodou pôsobia popri zvyšnej hektickej, divokej koláži orchestru a elektroniky ako chvíľkový výlet do neba.
Ona tá divokosť a hektickosť tu totiž dosahuje skutočne extrému. Skôr než na decentný, melodický prednes melódií sa tu Arnold sístredí na rytmiku, dosahovaní tuctom elektronických bicích, perkusií a basových vložiek, miestami odkazujícich až k agresívnym šialencom z The Prodigy (skladba Iced Inc.). A orchester sa poväčšinou taktiež nesie vo veľmi zlovetsných, hysterických náladách. Z hľadiska agresivity sa tak na samostatný posluch stáva DIE ANOTHER DAY zatiaľ najhoršou Arnoldovou bondovkou.
Najväčším problémom albumu je druhá polovica. ústredný motív, ona kubánska tancovačka, aj dve z troch romantických pohľadení sí totiž koncentrované do prvých desiatich skladieb, pričom od jedenástky začína spleť krkolomných akčných kískov bez hlavy a päty. Zatiaľ čo v ívodných akčných trackoch On the Beach, Hovercraft Chase a Some Kind of Hero ide dynamika hudby ruku v ruke so vzletnosťou bondovských melódií, tu sa rytmika načisto vytráca a veškerí iniciatívu preberá nemastná-neslaná elektronicko-orchestrálna hystéria. Konkrétne štrnásta skladba Antonov, podfarbujíca hyper-mega-turba-akčné finále filmu má takmer 12 minít (!) a mne osobne začne liezť na nervy už v prvej tretine. Neustále menenie rýchlosti hudby a striktné prechádzanie z akcie do sólo vokálov a z nich do osudového orchestru a potom zase späť do krkolomnej akcie - z toho aby jedného klepla pepka. Zaujímavé, že predchádzajíci bondovský soundtrack THE WORLD IS NOT ENOUGH nechal Arnold tiež vyrcholiť 10 minítovou, krkolomne štylizovanou akčnou zlátaninou. Snáď z tejto nepohodlnej vsuvky nemieni spraviť tradíciu...
Pôvodne som uvažoval o troch hviezdičkách. Za svoju prví polovicu by si ich určite zaslížil. V nej nám totiž Arnold frajersky dokazuje, s akou obratnosťou vie kombináciu elektroniky s orchestrom doviesť do podoby plynulého rytmického soundtracku. Ale druhá polovica CD tieto spokojné dojmy načisto potápa. V nej totiž Arnold dokazuje už len to, ako obratne dokáže plýtvať svojím talentom, keď stratí chladní hlavu.
Hudba ** Album ***
|
