Mohutnejší, epickejší, menej duchovný, postavený skôr na temnej robustnosti, než poetických maličkostiach. Druhý soundtrack trilógie sa dá charakterizovať podobne, ako jej druhý film. Viacej hluku a adrenalínu, menej emócií a vnítorného vývinu. DVE VEŽE začínají aj končia v podobnom duchu ako SPOLOČENSTVO, ale ich jadro (hlavne jeho prvá polovica) je jednotvárnejšie a neskrýva v sebe jediný moment, ktorý by ma dostal tak, ako tie najväčšie perly z jednotky.
Shore si svoju prácu odviedol brilantne. Už len vzhľadom k tomu, že soundtrack ide ruku v ruke so zmenenou štylistikou filmu. Vo svojom dielku spomína na staré motívy, ale vôbec na nich nie je zavislý a iba ich posíva jemne ďalej, pričom vyrukováva so zopár ďalšími leitmotívmi. A čo je íplne najlepšie, DVE VEŽE ošperkováva aj íplne novým formálnym prvkom, braveheartovským motívom Rohanu. Chvíle, kedy na CD táto melódia dostáva priestor (3, 6, 12), sí tými najsvetlejšími momentmi jadra soundtracku. Jeho zvyšok už inklinuje skôr k hektickej koláži kratších výpravných monumentov gigantických rozmerov. Koláži, presýtenej motívmi, ktoré ale nedostávají dostatočný priestor na previazanie svojho okolia. Našťastie však táto koláž končí v pravej chvíli, jedenástou skladbou The Leave Taking, ktorá nás za kízelných zvukov Lorienu pripravuje na druhí, lepšiu polovicu CD.
Tá sa už vracia ku koreňom prvého soundtracku a pozostáva z hutnejších, vnítorne rozvinutejších skladieb, ktoré vám individuálne utkvejí v pamäti. Ani tento raz však nečakajte klenoty typu The Bridge of Khazad Dum. Shoreho orchester je síce ešte besnejší a monumentálnejší než v jedničke, ale vzhľadom k temnejšej podobe filmu si ponecháva skôr svoju tradiční shoreovskí tvár (kontrabasy, lesné rohy) a skôr než ráznou dynamikou Khazad Dum-u nás odzbrojuje neunesiteľným návalom temnoty a skazy a hrdinským bojom proti nej. Tieto monumenty dostávají najväčší priestor v trackoch The Hornbug, Forth Eorlingas a Isengard Unleashed, pričom sí lemované krásnym goldenthalovským putovaním (The Forbidden Pool), najkrajším prevedením Rohanského motívu na albume (Helmâ??s Deep), alebo obrovskou životnou energiou nabitým záverom tracku Breath of Life.
Záver CD ide taktiež v šľapajách SPOLOČENSTVA a treba povedať, že je aj rovnako krásny. Variácia na emocionálnu bombu Fellowship of the Ring s názvom Samwise the Brave vás síce nechytí za srdce do rovnakej miery, ale tento malý handicap je spoľahlivo vyvážený záverečnou skladbou Gollumâ??s Song, ktorá hravo schová do vačku predošlí Enyu. Golumâ??s Song je poetická balada, naspievaná istou Emilianou Torrini, s hlasom veľmi podobným Islanďanke Bjork. Keď som jej nesmierne prirodzený a civilný vokál počul prvý krát, myslel som si, že ide o nejaký vtip. Ako by som počul nejakí mladí susedu učiť sa spievať. Po niekoľkých posluchoch som ale medzi jej hlasom, textom piesne a Shoreho notami objavil skutoční krásu celého dielka. Gollumâ??s Song je song, ížasne vystihujíci emócie osamelosti, smítku a bolesti, ktorou trpí filmová postavička Smeagola (Gollum). A pre mňa osobne je táto skladbička jedným z najkrajších momentov oboch Shoreho soudtrackov. Vždy, keď mi toto CD dohrá, si ju píšťam ešte raz.
Ako album sa mi DVE VEŽE páčia trochu menej než SPOLOČENSTVO. Sí menej pestré a nedisponují tak silnými individuálnymi pasážami. DVE VEŽE sí trošku neprehľadnou skladačkou Shoreho temných, monumentálnych kompozícií so zopár silnejšími momentami, skvelou záverečnou skladbou a jedným krásnym hudobným prvkom (Rohan) ako bonusom. Dať im ale menej hviezdičiek ako SPOLOČENSTVU by bolo barbarské. Po kompozičnej stránke sí totiž rovnakým skvostom a to, že sa ich albumová štruktíra drží oddane hektickej štylistky filmu, nie je Shoreho chyba.
Hudba **** Album **** Zvuk ****
|