Keď sa píšťal Robert Zemeckis do realizácie svojho oscarového triumfu Forrest Gump, povedal svojmu dvornému skladateľovi: â?žČloveče, neviem, či v tom bude nejaká orchestrálna hudba. Neviem kam by som ju vložil. Máme tam už 52 pesničiek.â?ś Keď si napokon obaja tvorcovia spolu hotový film pozreli, zistili, že sa ani jedna z tých rock nâ??rollových piesní nevyjadruje k citovému vývinu hlavnej postavy. A Silvestriho íloha bola od toho okamihu jasná. Musel dať život hlavnej postave, musel do svojich nôt zachytiť jej nehu, nevinnosť, spontánnu radosť i tie smutnejšie okamihy jej životného príbehu. A score, ktoré pre ňu napísal, sa nakoniec ocitlo medzi oscarovými nomináciami a stalo sa autorovým najvyzretejším, najprecítenejším a nejnádhernejším dielom.

To, čím si hudba z Forresta Gumpa získala srdcia (nielen) soundtrackových faníšikov, sí jeho neustála melodičnosť a náladová pestrosť v kombinácii s prirodzenou formálnou jednoduchosťou. Jednoduchosťou v tom zmysle slova, že v nej jej autor ťaží veľkí krásu z malých vecí. Väčšieho orchestra sa dočkáme len občas a väčšina soundtracku sa nesie v duchu krásnej, nevinnej melanchólie v podaní klavíra a jemných sláčikov. K ľahodnému posluchu nakoniec dopomáhají aj ostatné časti decentne zostaveného orchestra a to plejáda fíkacích nástrojov, harfových brnkačiek alebo jemných chorálov, ktoré prídu na rad v závere soundtracku a krásne umocnia jeho svätskí poetiku čistoty a nevinnosti.

Melódie tu Silvestri doslova rozhadzuje a výraznosť a chytľavosť vedľajších motívov nie je často o nič menšia než tá, tých hlavných. Navyše v nás ešte Silvestri vyvoláva nutkanie pustiť si soundtrack znovu a znovu za sebou tým, že niektoré z vedľajších motívov nechá zaznieť iba raz. To, čo bolo najväčším handicapom Star Wars: The Phatnom Menace, sa stáva veľkou Forrestovou výhrou, pretože on na rozdiel od nich neobsahuje žiadne hluché miesta a vďaka jeho neustálej melodičnosti v ňom ani na chvíľu vôbec nič nepostrádame.

Spomínaní náladoví pestrosť soundtracku napokon zaisťují príchody záchvatov radosti, kedy sa všetky zložky orchestra rozbehní vo veľkom vpred, alebo občasné okamihy smítku, kedy nastupují na rad temnejšie, osudovejšie tóny. Všetky tieto nálady i ich charakteristické melódie sa navzájom krásne dopůňají a tvoria krásnu mozaiku emócií, ktorá ani na sekundy nenudí a ktorej posluch je rovnako pôsobivým zážitkom, ako sledovanie akéhokoľvek krásneho filmu (a nemyslím hneď Forresta Gumpa).

Silvestriho Forrest Gump je presným opakom jeho vracajícej sa Mímie. Zatiaľ čo v nej sa autor stratil v chaotickej spleti orchestrálnej bombastičnosti, v Gumpovi vsadil na síhru detailov a vyťažil z nej maximum. Jeho dielo je melancholickou duchovnou očistou, ktorá síce neznie tak elegantne a fajnšmekersky ako to najlepšie od Barryho alebo Williamsa, no emocionálnou hůbkou si s ich najlepšími dielami v ničom nezadá. A je otázne, či sa jeho formálna jednoduchosť vôbec dá považovať za slabinu. On totiž ten "jednoduchý zvuk" Forresta Gumpa je tak nejak zvláštne civilný a hrozne íprimný. Tak nejak civilný, íprimný a človeku nesmierne blízky. A keďže to sí tie najcennejšie hodnoty, akými môže filmová hudba disponovať, dávam tomuto prekrásnemu soundtracku (prihliadnuc tiež k jeho formálnej pestrosti) plné hodnotenie.


POMO

Iba dvojlistový, zvnítra čiernobiely, so základnými ídajmi. Na Sony Music nezvyčajne odfláknutý.