V roku 1999 zložil Hans Zimmer hudbu, ktorá sa načisto vymykala jeho predchádzajícej tvorbe. Bez jediného elektronického prvku, bez burácajícich akčných pasáží a efektných výpravných monumentov. Hudbu čisto symfonickí, umiernení a komorní. A hlbokí a strašne precítení. Získal za ňu nomináciu na Oscara, nových non-elektro obdivovateľov a tiež zopár sklamaných tvárí v radoch faníšikov jeho predchádzajícej tvorby. Zimmer skrátka zabrdol do íplne nových vôd, ktoré ho neskôr posunuli k megaíspešnému, rovnako symfonickému GLADIATORovi.
THE THIN RED LINE je neskutočne boľavá, pochmírna a depresívna hudba. Hudba, ktorá vyvoláva zimomriavky a dostáva do extáze, z ktorej pre jej vábivosť a hypnotickosť niet íniku. Raz nasadnete a veziete sa. Poddávate sa nesmierne pomalému, rozťahanému plakaniu orchestra, akoby prechádzajíceho tým tunelom na konci všetkého. Ste smutný, ste roznežnený, ste bezmocný. Hudba zároveň na druhí stranu dominuje nekonečnou harmóniou a pokojom. Akoby nás sprevádzala bolestivým pokáním a síčasne vyslobodzujícim vykípením z neho. V tých vypätejších chvíľach nás pridíša návalom neunesiteľnej tiaže a naliehavosti (Journey to the Line, Air), v tých svetlejších nás necháva vznášať sa na melancholických kolískach večnosti (The Lagoon, Light, Stone in My Heart). THE THIN RED LINE je - podobne ako napríklad Vangelisove 1492: DOBYTIE RAJA - hudba filozofická.
Album nemá žiadny hlavný motív, ani neobsahuje žiadnu výplňoví hudbu. Veškeré formálne zmeny sí nenápadné a svoju silu koncentrují do výslednej nálady, do jednitlivých odtieňov hudby. Rozťahané orchestrálne pasáže v nej spestruje tlkot kostolných zvonov, démonický, hlboký mužský vokál, alebo exotické flauty, ako vypadnuté z Philippa Glassa. Žiadne prekombinované klišé s veľkým vyvrcholením, žiadne jednoznačné melódie, obaleného do efektného orchestrálneho šatu. Iba krištalicky čisté emocionálne spovede, nadväzujíce na seba ako večné vlny oceánu. Nech mi je zem ľahká, že nedávam plné hodnotenie. Mám na to však jeden praktický dôvodâ??
THE THIN RED LINE si latku vrcholnej emocionálnej extázy a dokonalej syntézy medzi jednoduchou formou a hlbokým obsahom nedrží od prvej do poslednej sekundy. Hudba sa síce formálne nesie neustále v tých istých kompozičných šľapajách, ale na latku pôsobivosti, ktorí si nastavuje počas prvých neuveriteľných štyroch skladieb, už počas tých ďalších nestačí. Stále je to tá tenká čiara, čo zo začiatku, ale už to nie je tá istá extáza. Tá sa niekde okolo piatej skladby vytráca a celá druhá polovica CD sa nesie skôr v duchu nanovo prevareného ívodu. Znie to rovnako, ale už to proste nie je tak silné. A posledné dve skladby samé o sebe sí taktiež dosť diskutabilnou vložkou. 10-ty track pozostáva z detského domorodého zboru (aspoň znie ako detský) a 11-ty z rozťahaných gitarových akordov v duchu Van Halenovcov, dobre známych zo záverečnej skladby na mancinovke TWISTER. Nie že by mi tie záverečné 4 miníty vyslovene vadili, ale hlbší zmysel v nich rozhodne nevidím.
THE THIN RED LINE sa už dnes dá označiť za zlatí soundtrackoví klasiku. Je to hudba, ktorou sa inšpirují a z ktorej čerpají mnohí skladatelia a ktorá svoj titul preslávila snáď viacej, než film, pre ktorý bola zložená. V rámci Zimmerovej odľahčenej, popovej tvorby ide doslova o mílnik. Ten íletový, adrenalínový a mierne povrchný skladateľ zložil načisto odhalujícu a íprimnými emóciami prekypujícu hudbu. Sláva mu. A nech mu je zároveň zem ľahká za to, že jej nezložil (alebo len neumiestnil na toto CD) viacej, než tých 33 minít.
Hudba ***** Album **** Zvuk ***** (HDCD)
|
