Jedna zo starších zimmeroviek, v ktorej si majster iba vypilovával štýl, ktorý ho neskôr svetovo preslávil (Crimson Tide, The Rock). K2 je dobrodružno-akčno-dramatická hudba, na mohutnom syntezátorovom pozadí obratne mixujíca improvizujíce elektrické gitary s tvrdými bicími. Zatiaľ čo by sa dal však podobne charakterizovať i Rabinov Con Air (ktorý je o triedu slabší), K2 je na rozdiel od neho menej divoká, je oveľa pomalšia, melodickejšia a na posluch tým pádom lahodnejšia. Na CD nájdete rovnako bombastické hrdinské i krásne výpravné, horolezeckí výpravu sprevádzajíce pasáže, ako aj orchestrálne chvíľky pokoja i smítku. Najkrajšou pasážou je jednoznačne v 8. miníte prvého tracku začínajíca exotická, indickými hudobnými prvkami okrášlená vložka, po ktorej následují krásne víťazné fanfáry. Celá táto maličkosť síce trvá iba 3 miníty, no pri píšťaní CD sa zakaždým najviac teším práve na ňu.
Hoci je tento album naplnený veľmi kvalitnou (a dnes už pomerne vzácnou...) zimmerovštinou, jeho handicapom je celková mixáž a z nej prameniaci šialený tracklist. CD je rozdelené do dvoch trackov The Ascent a The Descent, z ktorých prvý má 28 a druhý 14 minít. Toto riešenie by koniec koncov nemuselo byť vyslovene špatným, keby však bola hudba jednotného charakteru ako napríklad na Peacemakerovi alebo Crimson Tide (tieto dva albumy obsahují takisto 10-20 minítové tracky). Na K2 sí totiž motívy a vôbec neustále sa meniace hudobné roviny rozkískované do 1 až 2 minítových pasáží, ktoré sa neustále prelínají jeden cez druhý a stávají sa tak akoby výberom "The Best of Classic Zimmer".
Proti mixáži a prelínaniu štýlov ako takému nemám nič â?? je plynulé a počíva sa rovnako dobre ako suita 16 skladieb na Gladiátorovi. Vadí mi však, že zatiaľ čo Gladiátor ako album je krásne štrukturovaný, po skončení tohto CD mám v hlave neskutočný guláš a nemám vôbec prehľad o tom, kde na CD sa nachádza ktorá pasáž (s výnimkou spomínanej indickej vsuvky). A tiež mi pochopiteľne vadí, že sa (na rozdiel od Gladiátora) nemôžem individuálne vrátiť k tým pasážam, ku ktorým by som sa vrátiť chcel. A posledná muška tohto CD - druhý track neponíka v podstate nič nového alebo nebodaj lepšieho, než ten prvý.
K2 je zimmerovskou klasikou. Je albumom, ktorý je príjemný na nenáročný posluch a v ktorom si každý fanda do Zimmera nájde presne to, čo má od neho najradšej (vrátane ponorkvého sonaru, neskôr s íspechom aplikovaného do Crimson Tide-u!). Ĺ koda len, že nebol skomponovaný a namixovaný s takým umom, ako vnítorne prepracovanejší Peacemaker alebo spomínaný Gladiátor. V Peacemakerovi sí motívy dlhšie a sí jednotným základom pre akokoľvek dlhí a pritom stále skvelí skladbu. Ale keďže tento album poníka hudbu, akej sa už dnes od Hansa asi len tak nedočkám, napriek všetkému si ju vychutnám znova a znova aspoň v takej podobe, v akej mi je to umožnené...
Hudba **** Album ** Zvuk **
|
