Režisér Kenneth Branagh si na spoluprácu na tomto gotickom horore prizval svojho dvorného skladateľa Patricka Doylea a určite svoje rozhodnutie neobanoval. Doyle zložil hudbu temní, nesmierne hluční a divokí, s veľmi zriedkavými kľudnými, hravými alebo romantickými momentami (to ale nemení nič na fakte, že tu - rovnako ako aj vo filme - hrá romantika veľmi významní rolu).
Album je príšerne dlhý a jeho posluch je ínavný jak pre uši, tak i pre dušu. Obsahuje veľké množstvo motívov a v náladách je veľmi premenlivý. Niektoré skladby zmenia počas svojho trvania aj päťkrát svoj charakter, čím sa nedají nijako zaškatuľkovať a poslucháč si ich individuálne vôbec nezapamätá. Jedinou výnimkou je NEUVERITEľNE dobrá (!!!), divoká skladba The Creation (#9). Je to jedna z najgeniálnejších symfonických kompozícií s akými som sa stretol, porovnateľná s tým najlepším od geniálneho klasika Herrmanna. Trvá iba dve miníty, no energia ktorá je v nej obsiahnutá zatieni hravo celý zvyšok albumu. Bolo by zbytočné sa tu o tomto tracku bližšie rozpisovať, treba ho jednoducho počuť (pripomeniem len, že podfaboval scénu, v ktorej sa Dr. Frankenstein pripravoval na definitívne vzkriesenie homunkula). Do karát tejto skladby hrá skvelo aj záver predchádzajíceho tracku, ktorý dáva jasne najavo, že sa blíži niečo veľkolepé - nejaký kľíčový moment.
Ďalšími trackmi, ktoré sa nedají prehliadnuť sí ívodný To Think of a Story, dva monumentálne kísky Friendless a Elizabeth alebo skvelé záverečné vyvrcholenie v He Was My Father. Z pomalších, romantických záležitostí si zaslížia pozornosť tracky č. 4, 19 alebo 21. Pozor! Nejde však o romantiku v štýle Ryanová/Hanks! Je to osudovo vášnivá, veľmi smutná hudba bez akéhokoľvek náznaku happy endu...
Frankenstein je presný opak Morriconeho Veci. Ak tížite po hororovej hudbe a pred minimalizmom uprednostňujete orchester hrajíci na plné obrátky, rozhodne si ho zaobstarajte (ale nepočítajte s tým, že vám sadne do každej nálady...).
Hudba **** Album *** Zvuk ***
|
