Rok 2002 bol pre Johna Williamsa nečakane hektický. Najprv piata kompozícia k sérii STAR WARS. Potom Spielbergova adaptácia Philipa K. Dicka MINORITY REPORT a celý tento rok mal ukončiť druhým Potterovským dobrodružstvom. Ale čo čert nechcel, režisér Steven Spielberg sa na poslednú chvíľu ujal réžie filmu, ktorý vychádzal z knižnej predlohy autora Franka W. Abagnalea. Film sa natáčal na 147 miestach po celých v USA a Kanade. Samotné natáčanie však trvalo len 52 dní (!)
Abagnelova autobiografia zachytáva jeho dospievanie, kedy po úteku od rozvádzajúcich sa rodičov sa začal živiť falšovaním šekov. To malo za následok to, že sa stal najmladším človekom, ktorý sa kedy dostal do Top 10 najhľadanejších zločincov FBI. Frankov prípad vyšetroval agent Carl Hanratty niekoľko rokov, až do jeho úspešného dolapenia koncom 60-tych rokov. Počas tohto obdobia ukradol Frank 2,5 mil. USD. Tiež treba podotknúť, že počas tohto obdobia mu chýbal jeho otec, s ktorým sa (na rozdiel od filmu) už nikdy nestretol. Všetky tieto elementy (zdokonaľovanie sa vo falšovaní, hra na mačku a myš, téma otca) Williams zachytil vo svojej kompozícii, ktorá má už poradové číslo 20 k filmom Stevena Spielberga.
Album otvára skladba s názvom Catch me, if you can, čo vlastne téma patriaca agentom FBI, ktorá je asi najviac dobovo zafarbená. Človeku udrie do uší saxofón, ktorý v tejto, ale aj iných témach dostáva veľa priestoru. Williams tu napríklad využíva na dofarbenie tejto výrazne džezovej kompozície aj vibrafón, alebo jednoduché lúskanie prstov. Skladba samotná sa nesie miestami až neuveriteľne pohodičkovej nálade, ale v prevažnej väčšine nesie v sebe napätie až hektičnosť s ktorou agenti FBI snažili dolapiť svoj ciel. Táto téma dostane ešte výraznejší priestor v skladbách The Flash Comic Clue a v záverečnej skladbe.
S druhou skladbou prichádza aj druhá základná téma The Float, ktorá patrí mladému Frankovi. Oproti predchádzajúcej téme je enormne živá a srší z nej radosť. Vlastne sa nemám prečo diviť, lebo vo filme podfarbovala Frankovu kreativitu. Zloženie orchestra je už viac konvenčné a aj samotná skladba obsahuje len jednu džezovú vsuvku. Svojou štylizáciou mi pripomína skladateľovu tvorbu skorých sedemdesiatych rokov. Je vystavaná na energických sláčikoch, ktoré potom v rýchlejších pasážach tvoria súzvuk s dychovými nástrojmi. Pomalšie pasáže sú venované klavíru, ktorý sa využíva aj v niekoľkých rýchlejších výpadoch. Gradácia je často naznačovaná niečím čo znie ako menší variant činelov.
Štvrtá skladba prichádza s témou číslo 3. Recollections (Father's theme). Ako je už naznačené téma patriaca Frankovému otcovi. Skladba je pomalá, miestami príjemne hypnotická, ale v prvom rade nesie v sebe veľmi veľkú dávku smútku a melanchólie. Celá skladba by sa dala charakterizovať ako jedno veľké sólo pre saxofón, miestami podčiarkované sláčikmi, alebo klavírom. Samozrejme aj tu sa vyskytuje pár čistých džezových vsuviek. Táto téma zaznie v skladbách Father and Son (posledná tretina je prednášaná sláčikmi a klarinetom, resp. iným nástrojom s podobným zvukom) a A Broken Home (posledná tretina je prednášaná klavírom a sláčikmi, ktoré tu vytvorili prekrásnu melódiu štylisticky veľmi príbuznú tvorbe Elmera Bernsteina).
Téma číslo 4 (The Airport Scene) v sebe obsahuje prvky prvých dvoch tém, ale keďže je obsahuje niekoľko prvkov, ktoré už na albume nezaznejú preto mám akútnu potrebu to trochu rozpitvať. Jej úvod pozostáva z rytmických úderov vibrafónu na ktoré sa naviažu rovnako rytmické sláčiky. Toto celé je popretkávané rôznymi dramatickými momentmi a tiež odkazmi na úvod skladby.
Poslednou výraznou témou je skladba Learning the Ropes. Vo svojom jadre to však je len variácia na skladbu The Float, s jednou odozvou na skladbu Recollections. Samotnej skladbe však chýbajú výrazné vrcholenia, ale aj tak je natoľko zaujímavá, stojí za povšimnutie. Je tu ale niečo čo iné čo skôr naštvalo než potešilo: v čase medzi 5:30 až 5:50 zaznie saxofónové sólo podfarbené sláčikmi, ktoré sa až podozrivo podobá na hlavný motív z diela Jamesa Hornera SNEAKERS. Variácia tejto témy zaznie aj v skladbe Deadheading, ďalej v Doctor, Lawyer, Lutheran a v úvode záverečnej skladby.
CATCH ME, IF YOU CAN je veľmi príjemný soundtrack, ktorý je vhodný na relaxáciu. Je však zaujímavé, že väčšina klavírnych partov sa podobá staršie Johnove dielo SABRINA, ale tento fakt vôbec neuberá na pútavosti tejto kompozície. Williams tu čiastočne opustil svoju zaužívanú šablónu a vytvoril dielo ktoré bolo nominované na Oscara, ktorého ale získal Elliot Goldenthal so svojou kompozíciou k filmu FRIDA. Vec ktorá ma však na tomto dobrom albume veľmi naštvala je to, že každá tretia skladba je dobová pieseň, ktorá pôsobí po dvoch Williamsových skladbách ako pesť na oko. Skutočne neviem prečo nemohli byť umiestnené ako na staršom Johnovom albume ALWAYS pred score skladbami. Musím však podotknúť, že prítomnosť zmienených piesní ma vôbec nestála toľko nervov ako ich umiestnenie.
Na záver by som chcel len zdôrazniť, že pokiaľ nemáte aspoň trochu radi džez tak na tomto soundtracku nenájdete veľa momentov, ktoré by Vás donútili si pustiť ho ešte raz.
DARABONT
Hudba **** Album *** Zvuk ****
|
