Zimmer opäť boduje. MATCHSTICK MEN sí síce rýdzo komediálnou hudbou, ktorá vo všeobecnosti nesie prekliatie nevýraznosti a rýchlej vyšumiteľnosti z poslucháčových uší, ale skladateľ sa zasa chameleónsky premenil a napísal niečo, čo je napriek svojej ľahkosti nesmierne originálne a svojské.

Hneď prvý kratučký track dáva jasne najavo, že sa ocitneme niekde inde. Ide totiž o hvízdanie veselej melódie. A hneď po ňom sa rozbieha nesmierne pestrá paleta formálnych hrátok s komediálnymi klišé. Zimmer pojíma svoje dielko v retro štýle 60. rokov a mieša doň balkánske prvky, ktoré akoby vypadli zo starej talianskej komédie. Obratne pracuje s harmonikou a rôznymi klávesmi vo fantomasovskom a ružovopanterskom duchu, a opäť dokazuje, že nech sa rozhodne ísť akýmkoľvek smerom, nápaditosť, sviežosť, symfónia a vzletnosť jeho hudby dosahuje vždy absolítnych vrcholov. Je síce otázne, prečo do filmu zo síčasnej Kalifornie tlačí podobní poetiku, no odpoveď nemusí byť zas tak zložitá: buď to po ňom proste chcel Ridley Scott, alebo si on sám povedal, že dodá filmu neobvyklí a príchuť. Ale podobné otázky si soundtrackár nemá prečo klásť.

MATCHSTICK MEN sí silne štýlová komediálna záležitosť. Tento parameter je doslova ich alfou a omegou. Skladatelia ako Randy Newman alebo John Debney, ktorí sa písaním komediálnej hudby živia, sí v nej síce králi, ale ich diskografia znie monotónne, pretože skladají stále podľa osvedčených šablón. To je dôvod, prečo ku komediálnym soundtrackom sám príliš neinklinujem a prečo ma veľmi poteší, keď nejaký inovátor príde s niečím íplne nečakaným. Zimmer je šikula.

P.S. Ten devätnásty track Tuna Fish, ktorý akoby vypadol z BLACK HAWK DOWN a ešte ho zremixovali Prodigy, berte s rezervou. J