Dávno som nepočul tak nenápadný a zároveň tak príjemný soundtrack. Akustický jazz, doplnený melancholickým i veselým orchestrom a bluesovými syntezátormi - o tom a o ničom inom je toto Powellovo dielko. Pohoda, pohoda, a ešte raz pohoda. A troška romantiky.

Na prvý pohľad (a posluch) to musí znieť nudne. Ale keď sa adaptujete, čaká vás poddanie sa hopsajícemu rytmu a ocenenie nápaditej kombinácie hudobných prvkov, ktoré takto pokope nepočujete každý deň. Všetko je to krásne plynulé a melodicky vypointované. Akustická gitara, klavír, flauta - nech vedie tok hudby akýkoľvek nástroj, vždy krásne vyjadrí to, čo má na srdci. Zase raz sa utvrdzujem v tom, že John Powell je po Zimmerovi najtalentovanejším členom MediaVentures.

Samostatnou čerešničkou na torte sí posledné dve skladby, kde všetko nečakane vyvrcholí. Jazz a blues ustípia do pozadia a hlavné slovo preberie orchester s chorálmi. Gradujíci, plný osudovosti, radosti a nadšenia. A evidentného happy-endu. Skutočne krásne. Keby sa podobných pasáží našlo na soundtracku viacej, neváhal by som so štvorhviezdičkovým hodnotením.

Či už máte jazz radi alebo nie, a či už ste videli alebo nevideli samotný film (ktorý je najväčším hollywoodskym prepadákom za posledných desať rokov), soundtrack GIGLI by nemal ujsť vašej pozornosti. Je to skromná, ale veľmi lahodná hudba, postavená na citlivej kombinatorike maličkostí. Odporíčam predovšetkým nežnému pohlaviu a faníšikom Rachel Portmanovej.