HULK je zaujímavejší než PLANET OF THE APES i SPIDER-MAN. Popri hrozivej a agresívnej hudbe sa na ňom totiž nájde aj dumavá, osudová melanchólia. A pomer týchto nesírodých ingrediencií je zhruba jedna ku jednej. A tiež je zaujímavejším pre exotické prvky, ktoré v spomínaných dvoch elfmanovkách â?? a v jednotvárnom SPIDER-MANovi obzvlášť â?? neboli. Popri ženských vokáloch v duchu Gerrardovej, umocňujícich osudovosť hudby, sí to rôzne "rikša prvky", charakterizujíce prostredie píšte, ktorá hrá vo filme nemalí rolu.

Aresívnejšia tvár hulka je v podstate to isté, čo Elfman predvádza na všetkých síčasných soundtrackoch. Tu si jeho faníšikovia prídu na svoje. Elektronika taktiež nechýba, obzvlášť v podobe syntezátorového bublania, podmaľovávajícemu chemické reakcie pri biologických pokusoch. Akcia je miestami zaujímavejšia a exotickejšia než na SPIDER-MANovi. Elfman krásnym spôsobom mixuje rytmické perkusie, cimbaly, husle a trubky. Na tejto exotickej kombinácii stojí napríklad jedna z najlepších skladieb Captured. Je dynamická a akčná, ale nie uvrešťaná. Práve naopak je svieža a príjemná na posluch. A to síčasné elfmanovky veru akcie, príjemnej na posluch, bohviekoľko neponíkají.

HULK je zaujímavejší než spomínané dve elfmanovky v detailoch â?? v onej exotike a v smutnejšej tvári, ktorá nám naznačuje, že tu ide aj o ľudí a nielen o špeciálne efekty. Ale ako celok nie je lepším soundtrackom. Je na ňom zopár miest, ktoré vás svojím príchodom vždy potešia (spomínaná Captured, alebo neskoršia Hulkâ??s Freedom), ale ako celok je to dosť nesírodý guláš. Ona melanchólia si s agresívnou tvárou hudbu príliš nerozumie a výsledok má veľmi prapodivní chuť. Ale nepochybne to bol Elfmanov cieľ. Psychologická roztrieštenosť sa totiž vzťahuje ako na schizofrenickí postavu Hulka, tak i na samotný film. Nehovoriac o zážitku prapodivnej chuti, ktorý zanecháva.