Je to rutina. Bezpochyby. Ale treba uznať, že relatívne zaujímavá. Náladovo, a miestami i formálne. Náladovo preto, lebo kratučký ístredný motív nie je len nejaký ďalší vlez-do-prdelkový kolibrík, ale cítiť z neho drámu, váhanie, otázky, smítok. Vďaka trubke, ktorá ho vedie, sa dosť podobá na hlavný motív z L.A. CONFIDENTIAL. A v tejto jeho nie ľahko zaškatuľkovateľnej nálade sa nesie prakticky celé CD.
Po formálnej stránke hudba zaujme vďaka elektronike. Ako prehlásil Jerry na marcovom koncerte v Londýne, elektronika je preňho dôležitá, pretože mu pomáha vyjadrovať veci, ktoré by pomocou orchestra vyjadriť nemohol. Na THE LAST CASTLE ňou rozhodne neplýtva a inštaluje ju iba tam, kde ju nevyhnutne potrebuje. A robí to šikovne. Hudbe ňou dodáva popovejší šmrnc. Hrdinskosť je na THE LAST CASTLE zastípená, ale taktiež veľmi poskromne. Prezentuje ju akurát orchestrom nafíknutý ístredný motív. Ale nie do podoby nejakého highlight soundtracku - skôr len občasného, celkom krátkeho spestrenia posluchu. Zbesilá akcia našťastie absentuje íplne. Miesto nej sí prítomné thrillerové pasáže, v ktorých je gradácia napätia vyvolávaná rytmikou - podobne, ako na THE SUM OF ALL FEARS, konkrétne v jeho najlepšej skadbe Clear the Stadium. Prirovnávam preto, lebo THE SUM OF ALL FEARS poznáte určite viacerí než THE LAST CASTLE.
THE LAST CASTLE je dosť skromný soundtrack. Ničím vás neprekvapí ani nenadchne. Ale na druhí stranu si zaslíži pochvalu za to, že nepôsobobí ani na chvíľu otravne a nerozbolí z neho hlava. Je to nevýrazná goldsmithovka, pohybujíca sa niekde medzi dvomi a tromi hviezdičkami. Ak ju dostanete ako darček, poteší. Kupovať si ju ale radšej nekupujte.
Hudba *** Album **
|
