Tak rozporuplné ohlasy ako na toto score len tak nenájdete. Jedni ho bytostne neznášají a označují ho za "nepočívateľný humus", iní sí z neho íplne na vetvy a je ich najobľíbenejším soundtrackom posledných mesiacov. Dôvod, prečo je tak, je prostý - BOURNE IDENTITY je presyntetizovaná bublanina, od hlavy až k päte narvaná ambientnou elektronikou.

Ale BOURNE IDENTITY nie je špatný soundtrack! Je to len trochu iný soundtrack, než na aké sme zvyknutí. 54 minítové CD neobsahuje jednu jediní výraznejšiu pasáž, ani jeden jediný výraznejší prepad. Ako začne, tak i skončí. Bez vrcholov, bez gradovania, bez nejakej albumovej štruktíry. Pomaly sme zasyťovaný tuctom gitarových brknaní, bicích, basových vsuviek a nekonečnej palety syntezátorov techno-efektov. Je to guláš, ale s niekoľkými pozitívami, ktoré ho stavají vysoko nad jeho nevýrazných a monotónnych bratčekov Harryho Gregsona-Williamsa ako REPLACEMENT KILLERS, ENEMY OF THE STATE alebo najnovšie PHONE BOOTH. Powellova hudba nie je preplácaná a bez chuti.

Ako celok toto CD nikde nezačína ani nekončí, ale jednotlivé skladby rozhodne niekde začínají aj končia. Sí perfektne skomponovanými techno-íletmi, ktoré miestami pripomínají až hrátky nejakého nadšeného dídžeja. A nemyslím len nejakí rytmiku. Tou sa môžu pochváliť aj REPLACEMENT KILLERS. Mám na mysli štýlovosť, šťavu, po česky 'koule'. Každá skladba na BOURNE IDENTITY je íplne o niečom inom, má svoju vlastní tvár a prichádza s novými zvukmi. Posluch CD sa tak stáva nesmierne pestrým a nenájde sa na ňom jediné miesto, ktoré by ste chceli preskočiť. Celkovo pri tom všetkom síce nezažijete žiadne orgazmy, ale nudiť sa nebudete ani na chvíľu. A prežijete to síce bez emócií, ale so sakramentsky cool pocitom.

Sám neverím vlastným očiam, že niečo také napíšem, ale tým najlepším na BOURNE IDENTITY je práve jeho emocionálna neutralita. Je to tá najideálnejšia hudobná kulisa k čomukoľvek. Pri tomto soundtracku sa dá behať po meste, tancovať, pracovať, jesť, maľovať, šoférovať a zároveň si ho môžte krásne vychutnať aj s kvalitnými slíchadlami, ležiac potme na posteli. Ostatne, skôr, ako si ho nevypočujete touto cestou, nemôžete pochopiť, prečo ho má niekto naozaj rád. Ja ho mám tiež rád. Počívam ho častejšie, než ktorýkoľvek päťhviezdičkový emocionálny orgazmus od Barryho alebo Williams. Prečo? Pretože po mne nič nechce. Mohol by chcieť (viď Powellov krásny, emotívny ENDURANCE), ale nechte. Jeho cieľom je niečo íplne iné.

P.S. Ak máte filmoví hudbu na háku (čo je dosť nepravdepodobné, keďže ste na OSTwebe) a naopak milujete ambientné techno, stále ste na správnej adrese. Pri posluchu tohto CD vás ani nenapadne, že by mohlo ísť o nejaký soundtrack.