Carter Burwell bol pre mňa vždy veľkou záhadou. A toto score mi títo záhadu veru rozlíštiť nepomohlo. Skôr naopak. Tak ako väčšina Burwellových soundtrackov, ani tento nemá jediný unikátny vrchol, ktorý by mi naviedol emocionálny orgazmus alebo ma dostal do vytrženia. A ako akčný soundtrack dokonca nemá ani spád a ídernosť Zimmerových alebo Goldsmithových kompozícií, pričom 80% z neho navyše tvorí výplňová hudba bez hlavy a päty. Ale i napriek tomu si ho píšťam minimálne raz za týžden a mám ho veľmi rád. Prečo?
THE CORRUPTOR je rytmický, miestami trochu dizharmonický soundtrack, ktorého kľíčovým pozitívom je štýlovosť. Jeho hlavnou doménou sí výrazné basy, jemné elektrické gitary, rytmické perkusie a množstvo exotických ázijských prvkov, hlavne fláut (film rozpráva o zkorumpovanej čínskej kultíre v špinavých ulicami Manhattanu). A toto všetko Burwell efektne kombinuje s doplnkovou elektronikou. Tak efektne, že počívanie soundtracku na kvalitných slíchatkách mu dáva íplne nový rozmer. Žánrovo sa THE CORRUPTOR približuje napríklad ku Gregson-Williamsovym THE REPLACEMENT KILLERS, ale na rozdieľ od nich je oveľa, oveľa detailnejší, pestrejší a prepracovanejší. Rozdiel medzi nimi sa dá vyjadriť veľmi jednoducho - zatiaľ čo Williamsov soundtrack je zložený povedzme z desiatich elementov a ani s nimi nevie efektne vynaložiť, ten Burwellov je zložený zo stovky a vyhráva sa s nimi ako majster šéfkuchár.
Ale THE CORRUPTOR nie je len o pestrých orchestráciách. Jeho dominantou je pomalý, pohodový, rytmický motív, ukážkový to príklad Burwellovho prístupu - je to melódia, ktorá sa vás nesnaží za každí cenu oslniť, nadchníť a vtrieť sa vám pod kožu, ale vás len záľudne šteklí a zhruba každých 7 minít dodáva mase ťažšie stráviteľnej výplne jednotného ducha. Cynizmus, márnosť, osudovosť - to sí slová, ktoré ma napadají pri jej počívaní. Ale možno ani ony nie sí najtrefnejšie. Ostatne, dôsledkom toho, že je pre mňa fenomén Cartera Burwella zatiaľ nerozlíštiteľnou hádankou, sí medzery v opisnosti jeho hudby, ktoré prekonávam od vypočutia jeho prvého CD. Cítim v nej niečo výnimočné, strašne osobité, ale ani za svet neviem prísť na to, čo to je. Viem len, že je to niečo, prečo ma tento skladateľ priťahuje oveľa viac, než väčšina síčasných tuctových komerčákov.
THE CORRUPTOR nie je soundtrack pre každého. A v niektorých náladách s ním mám sám problémy. Je to veľmi atypické dielko, v akčno-thrillerovom žánry ojedinelé minimálne pre svoju detailní prepracovanosť. Ako málo by stačilo na podfarbenie štandradnej krimi o newyorských policajtoch. Ale Burwell si na nejaké 'málo' nepotrpí. Jeho THE CORRUPTOR je na prvý pohľad celkom nevýrazny kísok, ktorý vás ale pri pozornejšom posluchu (a hlavne adaptabilnom naladení) pohltí ako hocktorá soundtracková špička. A časom sa ho možno aj naučíte mať tak nejak zvláštne radi. I keď si ho určite nezamilujete ako niektorí z tých priamočiarych, jednoduchých, vlez-do-prdelkových hollywoodskych limonád od Hornera alebo Edelmana.
P.S. Nič proti Hornerovi a Edelmanovi.
Hudba *** Album ***
|
