Brilantné dielko. Aspoň vo svojom žánri určite. Pri prvých posluchoch môže vzbudzovať dojem, že ide o tuctoví thrilleroví výplň, no pri dlhodobejšom a pozornejšom skímaní začnete postupne objavovať jeho sofistikovanosť a perfektní kompoziční prepracovanosť. Napätie a temná, film-noir atmosféra z neho sálají každou minítou. Ottman neutieka k lacným, jednotvárnym výstupom orchestra ako napríklad Mark Snow v jeho The X-Files, ale sa sístreďuje skôr na rafinovaní síhru stále nových, individuálnych prvkov a detailov.

ústredný motív, ktorý predstavuje klavíroví melódiu, podmaľovaní záľudnými sláčikmi, je snáď vrcholom skladateľovej tvorby. Na albume síce nezastáva dominantní pozíciu (zaznie sotva tri krát a aj to v obmieňaných variantách), no pri počívaní zvyšku hudby nemáte ani na chvíľu pocit, že by vám chýbal a že by ste ho chceli viacej a viacej. Album si totiž neustále udržaju vysokí íroveň a ani na chvíľu nenudí. Suita 24 skladieb mení formálne neustále svoju tvár. Goldenthalovské atmosferické burácanie hlbokých tónov a ich ozvien alebo herrmanovské, krátke, ostré a inokedy rozťahané sláčiky â?? to sí len dva z tucta štýlov, zastípených na tomto soundtracku. Miestami preberají slovo výrazne disharmonické thrillerové plochy, ale podobne, ako napríklad tie v Goldmisthovom Základnom inštinkte, ani tieto Ottmanove nepostrádají jednotní harmóniu a gradovanie. Asociácia so Základným inštinktom je na správnom mieste aj z iných dôvodov. 22. skladba The Greatest Trick je totiž brutálnou vykrádačkou z neho. Prihliadnuc k miere Ottmanovej tvorčej invencii vo zvyšnej hudbe sa mu to však dá odpustiť. Nie je ostatne tajomstvom, že Goldsmith je jeho veľkým mentorom, rovnako ako nie je tajomstvom dokonca to, že maestro sám vyjadril Ottmanovi k jeho práci na tomto soundtracku obdiv (!).

The Usual Suspects vás na prvý krát možno nedostaní. Rozhodne to však nevzdávajte. Nie je to soundtrack do každej nálady. Je to náročnejšia hudba, skomponovaná a zahraná s maximálnou kultivovanosťou a odstupom od lacnosti a remeselníckej rutiny. Vo svojom čase bolo Ottmanovým prvým veľkým dielom pre veľký celovečerný film a jeho kvality sa (v rámci žánru) skladateľovi dodnes nepodarilo prekonať. Môžno vyznie divne, keď napíšem o hudbe, že je intelektuálne založená, ale v kontexte s týmto soundtrackom je to asi tá najtrefnejšia charakteristika. Žiadne emocionálne vrcholy pri ňom nezažijete, "len" budete obdivovať jeho sofistikovanosť a inovatívne pojatie klasických thrillerových klišé, ktoré pre mnohých iných skladateľov predstavují sakramentsky tesné kazajky. Nie však pre Ottmana.