Najväčším prekvapením (a tiež pozitívom) Poledourisových Starship Troopers je to, že napriek výskytu elektronických perkusií a syntezátorov znejí ako čisto orchestrálna kompozícia. Bombastická, veľkolepá, akčná a predovšetkým nadživotne hrdinská kompozícia. A tiež krásne melodická. Zatiaľ čo napríklad v žánrovo spriaznených Robocopoch sí jedinými lepšími pasážami občasné výskyty hlavného (a jediného) motívu, Starhip Troopers sí motívmi doslova presýtení.

Charakter hudby nie je ani tak dobrodružného, oddychového, ako skôr výrazne militaristického rázu, z ktorého jasne cítiť, že "ide naozaj do tuhého". Poledourisov orchester sa valí dopredu ako parná lokomotíva a pomalšie pasáže prichádzají iba ojedinele (putovná Hopper Canyon alebo smítočná Dizzyâ?? Funeral). Zvuk orchestra je hlučný a miestami až hysterický, no na rozdieľ napríklad od chaotického Poledourisovho The Jungle Book nikdy nepostráda systematičnosť, napätie ani melodičnosť.

Ani všetky tieto pozitíva však nevystačia na lepšie než slušné hodnotenie. Starship Troopers totiž síce sí melodickí a ani na chvíľu nenudia, no bohužiaľ sa neustále pohybují v uzavretom kruhu tých istých hudobných postupov a ako celok pôsobia trochu jednotvárne. Ako album sí na jednu stranu ížasne kompaktní a latku kvality si íspešne udržují na jednej írovni, no na druhí stranu vďaka tejto, až didaktickej kompaktnosti, nie je ani jedna skladba výraznejšia než tie ostatné (OK, s výnimkou Klendathu Drop :) a spomínaná latka nikdy neprekročí hranicu slušného nadpriemeru.

Na konci CD je pop-rocková pieseň Poledourisovej dcéry Zoe, ktorá zaznela vo filme v jednom z barov. Pravdupovediac, je to strašný paškvil a jeho autorka by sa mala zamyslieť, či chce kráčať v šľapajách svojho slávneho otecka. Ale to len tak pre informatívnosť â?? vyradiť tento track z playlistu je predsa najjednoduchšie. A keď tak urobíte, zostane vám 30 minít kvalitnej poledourisoviny, ktorá má svoj osobitý štýl aj správne grády a vďaka ížasnej melodičnosti sa stáva ideálnym nenáročným soundtrackovým posluchom. Som spokojný a zaraďujem do zbierky.

Na štandardného varesáka neštandardné štyri listy v knižkovom formáte, s množstvom fotiek z filmu a nahrávacieho štídia a celkom dlhým textom o Poledourisovi a jeho zaangažovanosti na filme. Všetko v čierno-bielom.