Hudba k policajnej krimi-dráme PRIDE AND GLORY je podobná ako obal k soundtracku, ktorý je v kombinácii šedej, čiernej a bielej - hudba je monotématická, temná... Mark Isham kombinuje zvuk huslí, elektroniky, syntetizatórov a občasne aj plechovej sekcie. Ide opätovne o funkčnú kompozíciu, ktorá skvelo funguje vo filme, ale na samotné počúvanie to nie až tak ideálne.

To čo je počuť v prvom tracku Burning Car je formulou pre ďalšie skladby na albume - husle, elektronika, bicie + ambient dojem vytvorení rôznymi syntetickými plochami. Občasne je k zvuku orchestra pripojené duo akustických gitár ako napríklad v skladbe Fran and Abby, Funeral a El Train/Waterline, ale nejde o žiadne premyslené gitarové sóla, ale skôr o minimalistické opakovanie niekoľkých tónov z rôznou gradáciou avšak spolu s husľovou sekciou má toto ozvláštnenie počas 53 minút trvania soundtracku na poslucháča blahodárny účinok.

To, čo asi najviac zaujme sú úderné vstupy elektronických perkusií rôzneho "kalibru" počas husľových pasáží - týmto spojením je svet korupcie zhudobnený priam ideálne. Husľové party su aranžované naozaj výborne, zrejme vďaka dohľadu známeho orchestrátora, ktorým nie je nik iný ako Conrad Pope a rôzne kombinácie huslí, hlboké tóny violončiel a čiel sú tým, čo ťahá poslucháča k opakovanému počúvaniu, možno... V predposlednej skladbe Riot sa dokonca dočkáme aj asi 20-sekundového vstupu plechovej sekcie, čo je tak výrazným momentom a naozaj vydareným momentom, že si človek povie čo sa to preboha deje...pretože ani po 7 počúvaniach soundtracku som na tak výrazne použitie plechovej sekcie v žiadnej inej skladbe nenarazil, pretože väčšinou je stratená vo všetkom tom ambientnom podmaze...o celkom potencionálne dobrom využití plechovej sekcie možno hovoriť aj v skladbe El Train, ale to je naozaj všetko.

Ťažko hodnotiť takto výrazne funkcionalistický ambientno-orchestrálny soundtrack s jedným výraznejším motívom. Určite to nie je hudba na každodenné počúvanie respektíve určite sa 90% soundtrackárskej obce bez nej obíde, ale nedá sa jej uprieť istá príťažlivosť vytvorená kombináciou vyššie popísaných prvkov, len na 53 minút je toho trochu moc a keby som ešte spomenul afromameričana rapujúceho v závere poslednej skladby... Isham sa v tejto kompozícii prezentuje ako vyslovene funkčný skladateľ a dá sa povedať, že mu to s filmom opätovne vyšlo, čo je samozrejme najpodstatnejšie, ale bohužiaľ mu to nevyšlo s väčšinou poslucháčov.



WILSON