Pre tých, čo poznají THE SHAWSHANK REDEMPTION:

Predůžte si SHAWSHANK o 20 minít. Vypustite z neho tracky s mohutným orchestrom (ktoré sí paradoxne tými najlepším z CD). Berte v ívahu opätovní prítomnosť toho najväčšieho zla â?? troch dobových songov. A k tejto zoslabenej kostre si pripočítajte jeden VEľMI pekný, klavírový ístredný motív. Charakter hudby ako taký zostáva v podstate nezmenený a jediným výraznejším rozdielom popri trochu pestrejšom aranžmá, sí strunové brnkačky westernovského charakteru. Suma sumárum: Veľmi pekný ístredný motív, ktorý však zo 70 minítového CD zaznie iba 2 krát (!) a bez akejkoľvek pomoci silnejšieho orchestra nemá šancu povýšiť zvyšný tok sladkokyslého meditovania nad íroveň štandardu.


Pre tých, čo THE SHAWSHANK REDEMPTION nepoznají:

Thomas Newman je skladateľ s mimoriadne originálnym "soundom" a vôbec prístupom ku komponovaniu. Hoci k vrcholom jeho tvorby patria práve soundtracky, obsahujíce monumentálne, dramatickými emóciami nabité orchestrálne pasáže (THE SHAWSHANK REDEMPTION), nikdy ich nepoužíva častejšie, než je nevyhnutné a vo väčšine svojej tvorby inklinuje k orchestrálnemu minimalizmu a vytváraniu ponurej atmosféry. Originalita Thomasa Newmana spočíva v repertoári zvukov, ktoré dokáže vybičovať z jednotlivých nástrojov. Nejeden preborník v obore filmovej hudby ho preto obdivuje a láme si hlavu nad tým, kde na tie nápady chodí. Vo filmoch funguje Newmanova pohodová, rozvážna a seriózna hudba vynikajíco a často dosahuje až hypnotických íčinkov. Na samostatný posluch je však o niečo menej zaujímavá a nad vodou ju obvykle pridržiavají práve vyššie spomínané mohutné orchestrálne pasáže.

ROAD TO PERDITION je pekelne dlhý soundtrack, ktorý vám v prípade, že ste nevideli film, začne pripadať monotónny už v prej tretine. Väčšina hudby na ňom totiž spočíva práve v oných pomalých, tichých, náladovo smutných kompozíciách. Dominuje tu hlbší klavír, no v okolitej spleti desiatok iných nástrojov sa jeho výraz dosť ľahko vytráca a stáva sa len nenápadnou síčasťou harmonicky plynícej masy. Tými ostatnými nástrojmi sí rôzne cimbaly, píšťalky, harmonika a široká plejáda strunových brkačiek a podivných cinkotavých zvukov. Výnimočne prídu na rad aj perkusie v kombinácii s veselšími sláčikovými zárezmi a ponurému posluchu dodají trochu sviežosti (14. Dirty Money).

Harmónia Newmanovej hudby na ROAD TO PERDITION je z kompozičného hľadiska miery a citu opäť výborná. Newman s ňou ostatne nemal nikdy problémy. Kompaktnosť albumu ako celku je však na troch miestach rozbitá dobovými piesňami, ktoré by zneli príšerne aj zo starej platne - nie to ešte ako síčasť orchestrálneho soundtracku. A tak najväčším potešením z trošku nevýrazného, 70 minítového CD, zostáva len PREKRÁSNY ístredný motív "Road to Perdition". Pomalý, smutný, nesmierne hlboký klavírový part, ktorého sólo postupne prechádza do jemníčkej orchestrálnej vaty a tá necháva doznieť nežní melódiu. Prvý krát zaznie tento motív v 13-ej skladbe The Farm a druhý krát, v dlhšej verzii, v predposlednej 26-ej, Road to Perdition. Dokopy si ho tak užijeme necelých 6 minít, čo tým pádom robí celkovo 6 minít nádhernej hudby. Nie je to na 70 minítové CD trochu málo?