"Každý film, ktorý sa
na tú temnejšiu stránku života, ktorou je smrť, pozerá s humorným
nadhľadom, je mi nesmierne blízky."
|
PROLÓG: Severná dakota. Po snehom zaviatej ceste sa hustou hmlou
brodí stará Sierra. Sedia v nej traja muži. Jeden drží volant
a s kamenným, sebaistým výrazom v tvári šliape na plyn. Druhý sedí vedľa
neho a s prstom na mape a zamysleným očami pod sklíčkami zarosených
okuliarov určuje smer. A ten tretí, najstarší z nich, sedí vzadu
a s ironickým úsmevom podfarbuje ich cestu nenápadným a so zvukom motora
dokonale ladiacim pobrumkávaním. Ten prvý sa volá Joel Coen, ten druhý
Ethan Coen a ten tretí Carter Burwell. A ďalšou zo zastávok na ich
celoživotnej odysei vykrádania sŕdc milovníkov pohyblivých obrázkov je
malé, nenápadné mestečko Fargo. |
|
Kým však boli Burwellovi otvorené dvere
do Sierry bratov Coenovcov, musel podstúpiť inú odyseu. Podobne, ako
drvivá väčšina filmových skladateľov, ani jeho by v mladosti ani vo sne
nenapadlo, že sa raz bude živiť týmto "remeslom". Hoci boli preňho
Barryho kompozície pre agenta 007 už v dvanástich rokoch srdcovou
záležitosťou a hra na klavír predstavovala súčasť jeho každodenného
pobytu v obyvačke svojich rodičov, mladý Burwell sa chcel profesionálne
venovať výhradne grafickej tvorbe a kresleniu. Tento sen sa mu napokon
aj podarilo zrealizovať, keď hneď po graduácii na Harvardskej univerzite
začal pracovať ako animátor nezávislých kreslených filmov. Inkriminované
aktivity, zahrňujúce tiež návrhy reklamných skíc, digitálneho
spracovávania obrazu alebo dokonca spoluúčasť na tvorbe japonského
animáku The Lensman v Tokyu sa preňho stali na dlhé roky
primárnym chlebodárcom.
Popri tom však samozrejme neostal nič
dlžný láske k hudbe a v druhej polovici sedemdesiatych rokov sa viezol
aj so svojou kapelou po manhattanských nočných kluboch na vtedajšej
punk-rockovej vlne. Tam, kam ho kedysi vtiahol John Barry, mu teraz
robili sprievodcu Brian Eno, Roxy Music a predovšetkým jeho najväčší
idol Iggy Pop. Ako sám povedal, nebyť Iggyho koncertu ešte počas štúdií
na Harvarde, nikdy by sa z neho nestal muzikant. V ich hudbe, ktorá ho
fascinovala čiernym odtieňom humoru, vnútornou surovosťou a chladnosťou
a v Enovom prípade tiež istou formou intelektualizmu a experimentalizmu
s hudobnými postupmi, začal postupne nachádzať sám seba. Začal v nej
nachádzať niečo nesmierne blízke, niečo, čo mu napokon otvorilo dvierka
do Sierry rovnako cítiacich bratov Coenovcov a tým i do sveta filmovej
hudby. Stalo sa tak v roku 1984, počas jedného z klubových vystúpení
jeho kapely, kde si ho všimol zvukový strihač ich filmového debutu
Blood Simple.
Slovo dalo slovo, Coenovci prikývli a Burwell mal pred sebou prvú
filmovú zakázku. O tom, ako bola dvojica s jeho prácou spokojná
a nakoľko sa v nej sám Burwell vynašiel, už hovorí história.
Excentrická, avantgardná, znepokojujúca,
a nikdy nenechávajúca diváka relaxovať – tak by sa dala charakterizovať
hudba, ktorou sa predstavil širokej filmovej obci a ktorá sa neskôr
stala jeho hlavným poznávacím znakom. Striktné prechody medzi krkolomne
skombinovanými žánrami sú preňho často rovnako silným vyjadrovacím
prostriedkom, ako samotné ústredné melódie. Tie sú v jeho kompozíciách
krátke, jednoduché a vždy majú vyhradené pole pôsobnosti iba na
miestach, kde sú vyslovene nevyhnutné. Žánrová pestrosť a rôznorodosť
jeho hudby zahŕňa často až kombinovanie jazzu a heavy metalových
elektrických gitár s nežnými akustickými gitarami, piánom alebo
sláčikmi. A práve pre túto nejednoznačnosť a guráž, lámať bariéry
konvenčných postupov, vie vo svojej hudbe jedinečným spôsobom vyjadriť
kontrast medzi obludnosťou a ľudskosťou, humorom a smútkom a životom
smrťou. Jedinečne v tom zmysle, že týmto kontrastovaním nevzbudzuje
strach, ale naopak zvláštny druh sympatií. Presne tých sympatií, ktoré
oddane prechovávame k filmom bratov Coenovcov (ďalej Raising
Arisona, Miller's
Crossing, Barton Fink,
The Hudsucker Proxy,
Fargo, Big Lebowski,
O' Brother Where Art Thou?,
The Man Who Wasn't There).
Pre jeho nevyliečiteľnú experimentálnosť sa však Burwell zároveň
dobrovolne vyraďuje z mainstreamu a väčšia časť titulov v jeho ostatnej
filmografii inklinuje predovšetkým k nezávislej produkcii (samozrejme na
hollywoodske pomery). V poslednej dobe na seba upozornil predovšetkým
štyrmi vysoko cenenými filmami Being John
Malkovich,
Three Kings,
Before Night Falls
a predovšetkým Gods and Monsters,
za ktorý obdržal cenu Asociácie losangelských filmových kritikov.
Podobné ocenenie získal tiež od chicagskych kritikov za Fargo
a jeho dvomi najkomerčnejšími projektami
The General's Daughter a Conspiracy
Theory si pre zmenu získal
sympatie poroty Amerického združenia skladateľov, autorov a vydavateľov.
Jeho pôsobenie v komerčnej sfére sa dá ostatne takisto považovať za istý
druh experimentovania. Ako sám hovorí, neštíti sa vôbec ničomu a rád
objavuje stále nové veci.
Jednou z tých, preňho najvýznamnejších, bola
nepochybne jednorazová spolupráca s jeho idolom z detstva, Johnom
Barrym, na thrilleri Mercury Rising.
Producent filmu Carterovi zavolal, že potrebuje náhradu pre časť Barryho
hudby, nepasujúcej do akčných scén a tak sa v jednom filme objavili
vedľa seba kompozície veľkej legendy i jej večného obdivovateľa. Len
škoda, že bola nahrávaná až po skompilovaní Barryho soundtracku a bez
povšimnutia poslucháčov zostala nakoniec zahalená iba v tieni filmovej
akcie. Popri podobne zameraných, pochmurnejších thrilleroch (Assassins,
The Jackal,
The Chamber, The Curruptor,
Blair Witch 2),
ktoré mu v Hollywoode predsa len svedčia najlepšie, sa však už stihol
Burwell s úspechom vysporiadať i s historickým Škótskom (Rob
Roy),
animovanou disneyovkou (A Goofy Movie)
alebo zmrzlinovým svetom "nezávadných"
romantických komédií (Picture Perfect,
It Could Happend to You,
Doc Hollywood).
V tomto žánri sa však necíti príliš dobre. Vyžaduje totiž od neho hudbu
bez ironických odtieňov a vyvolávania obáv v dikákovi a chce po ňom, aby
mu dal presne to, čo mu on dáva veľmi nerád – pocit uvoľnenosti,
pohodlnosti a bezstarostnosti.
A z čoho vlastne pramení táto jeho potreba neustále nás znepokojovať
a priťahovať nám slučku okolo krku? Carter Burwell je rodeným
newyorčanom a nadšeným obyvateľom Manhattanu. Miluje chaos, hluk, zhon
a kultúrnu rôznorodosť, ktorá ho obklopuje pri pohľade z jeho obyvačky.
Na druhej strane však vlastní dom na pobreží oceánu, situovaný na
odľahlom mieste severne od Los Angeles. Na mieste, ku ktorému vedie
cesta po okraji serpentínových útesov a ktoré nepozná elektrické vedenie
alebo telefónne linky. Na mieste na okraji civilizácie, kde sa svieti
solárnymi batériami, telefonuje vysielačkou a kúri drevom. Carter
Burwell je extrémista. Neznáša monotónnosť a jednorozmernosť a miluje
toľko krát spomínané kontrasty a komplikovanosť. A prečo by nás potom
mal nechávať len tak si pri vysedávaní v kine rozjímať trebars nad
nedelňajším jahodovým koktejlom, no nie?
EPILÓG: Minnesota.
Cieľ návštevy mestečka Fargo, spomínaného v prológu, sa pre
inkriminovanú trojicu stal na ich celoživotnej odysei ďalším
víťazstvom. Teraz, keď dostali aj jeho obyvateľov do kolien
svojou originalitou a excentrickosťou, sa s novou inšpiráciou
vydávajú ďalej. Vedia, že si tým nikdy nezarobia miliardy ani
si nikdy nezískajú mainstreamové publikum. Sú si vedomí svojej
osobitosti a za žiadnu cenu z nej nemienia poľaviť. A keď sa
toho vzadu sediaceho spýtate, ako dlho plánuje robiť svojim
dvom pokrvne zviazaným kolegom sprievodcu na ich cestách,
odpovie vám nasledovné: "Uzavreli sme neformálnu dohodu, že
budeme spolupracovať naveky. Keby som sa aj prestal zaoberať
hudbou a prešiel som na inú dráhu, nikdy sa neprestanem
venovať ich filmom. Je to samostatné kapitola. S klasickou
prácou to už nemá nič spoločné."
|
|
Martin Pomothy
|