OSTweb - Reportáž: Český národný symfonický orchester pre Doktora Zhivaga

"Dovoľte, aby som vás predstavil. Toto je Boh a toto jeho českí symfonici. Zoznámte sa..." hovorí Zhivago.

Je tak jednoduché pustiť si doma soundtrack z filmu a zaľúbiť sa doňho. Keď sa nám to stane, sme za to vďační pánovi skladateľovi, pričom len málokto z nás si uvedomuje, že notám z jeho paperov vdýchol život dirigent s orchestrom. Že práve všetci tí muzikanti sú zodpovední za ten lahodný zvuk, ktorým nahrávka disponuje. Filmoví skladatelia to vedia a preto si vyberajú v oboch prípadoch len tých najlepších. Pokiaľ majú veľký rozpočet, prenajmú si Londýnsky symfonický orchester. A pokiaľ malý, prídu do Prahy. Pretože práve tu, s Českým národným symfonickým orchestrom, sa im za menej peňazí dostane minimálne rovnakej kvality.

Český národný symfonický orchester založil v roku 1993 jeho prvý trumpetista, Jan Hasenöhrl. 80 členný tým hudobníkov má už dnes za sebou koncerty po celej Európe i trojmesačné turné po Japonsku. Z filmových skladateľov poslúžil Francúzovi Bruno Coulaisovi pri jeho Purpurových riekach a Vidocqovi, alebo legende Lalo Schifrinovi pri nahrávaní kompletnejšej re-edície jeho starej klasiky Cincinatti Kids. Všetky tieto nahrávania s českými symfonikmi sa realizovali v štúdiu ICN Polyart. Na mieste, kde aj práve dnes prebieha jeden z piatich dní „soundtrackovania“ pre koprodukčnú (anglicko-taliansku), štvordielnu televíznu adaptáciu Doktora Zhivaga (v hlavných úlohách s Hansom Mathesonom, Keirou Knightleyovou a Samom Neillom).

Po vkročení do budovy ICN Polyartu máte pocit, akoby ste sa ocitli v luxusne vybavenej čakárni na röntgen. Všade okolo vás sedia muzikanti a občerstvujúc sa z baru alebo čítajúc si noviny čakajú na moment, kedy sa otvoria dvere z nahrávacieho štúdia a dirigentov asistent si dovnútra zavolá tých z nich, ktorých zrovna potrebuje. Potom sa po niekoľkých minútach skúšok nad dverami rozsvieti červené svetlo, signalizujúce ostré nahrávanie, čiže zákaz vstupu do miestnosti, zákaz kýchania a kašlania. Hudobníci sú dirigentovi k dispozícii podľa dohodnutého rozvrhu v štvorhodinových intervaloch, takzvaných frekvenciách, oddelených hodinovými pauzami. Vo vnútri štúdia to vypadá hekticky. Drevené lemovania po stenách a sklenené tablá, vysiace z plafónu zabezpečujú rozptýlenie zvuku tak, aby sa muzikantom nezlieval orchester v jeden chaos a všetky jeho zložky mohli vnímať samostatne. V strede miestnosti je malý perón pre dirigenta a okolo neho sedia hudobníci.

Po ľavej strane huslisti, v popredí violisti, po pravej strane kontrabasisti a za chrbtom neodmysliteľné piáno Steinway & Sons. V sále je na vysokých stojanoch nad hlavami hudobníkov umiestnených 32 mikrofónov. Každý mikrofón nahráva zvuk individuálnej skupinky nástrojov, a jednotlivé stopy sa digitálnym procesom zálohujú ako na 8mm kazetu, tak i priamo na harddisk počítača, v ktorom sa neskôr mixujú. Toto nahrávanie prebieha v réžii, v malej, akusticky izolovanej miestnosti za okienkom, kde je mixážny pult s 32 posuvnými a stovkami otočných potenciometrov. Tu sedí režisér, producent a ostatný tým asistentov a technikov a na obrazovkách kontrolujú synchronizáciu hudby s filmovou scénou, ako aj čistotu nahrávky. Tú si po zálohovaní berú domov a vo svojom súkromnom štúdiu ju mixujú v plnohodnotný soundtrack.

"...teší ma. Ja som fanda do filmovej hudby a som z českej Cinemy."

V tejto chvíli sú v réžii prítomní producentka filmu Anne Pivcevicová, jeho režisér Giacomo Campiotti a tým ľudí okolo talianskeho skladateľa Ludovica Einaudiho. Einaudi je držiteľom diplomu z kompozície na Konzervatóriu G. Verdiho v Miláne a vo svete vážnej hudby je známy pre baletné a divadelné práce, ako i pre klavírne sólo vystúpenia. Filmovej hudbe sa venuje sporadickejšie, ale o to oddanejšie. K svojim partitúram, vrátane tej aktuálnej, si píše orchestrácie, aj si ich sám diriguje. Zhivago – ako znie originálny názov filmu - je jeho dvanástou a zatiaľ najväčšou filmovou zakázkou. Na nepohodlnú otázku, nakoľko bude jeho hudba podobná tej Mauricea Jarreho z roku 1965, sebaisto a s kľudom odpovedá: "Z pôvodnej hudby z Leanovho filmu si pamätám akurát útredný motív. Počul som ju veľmi dávno a pred písaním svojej partitúry som si ju schválne nepúšťal. Chcem ísť svojou vlastnou cestičkou."

Len ten jeden deň v spoločnosti skladateľa a pražských filharmonikov mi o Einaudim a jeho zvolených cestičkách povedali viac než dosť. Za tých osem hodín vyčerpávajúceho nahrávania som bol svedkom vzniku hneď troch štylisticky odlišných, ale čo do pôsobivosti rovnako silných kompozícií – vášnivého poetického motívu, temnej smútočnej suity i veselých sláčikových radovánok. Ako ináč – všetky tri party disponovali typicky talianskym, moriiconeovským príklonom k elegantnej skromnosti pred povrchnou hollywoodskou nafúkanosťou. Ten prvý, poetický part, bol najkomplikovanejší. Skladal sa z troch individuálne odohraných vrstiev, ktoré sa postupne mixovali v jeden kompaktný celok. Najprv sa nahralo jemnúčke sláčikové pozadie, vedené Einaudiho klavírnym sólom, to sa potom s početnejším huslovým a violoncellovým orchestrom rozšírilo o výrazné orchestrálne jadro a do zmixovanej suity sa nakoniec pridali dramatizujúce kontrabasy. Všetky tri vrstvy museli časovo, zafarbením tónov i primeranou hlasitosťou zapadať do dokonale harmonickej skladačky. So scénou pohrebu to mal Einaudi (aspoň v porovnaní s kontrabasistami) jednoduchšie. Iba stál na peróne uprostred štúdia a po odštartovaní hudobníkov počúval v slúchadlách ich výkon. Základ skladby totiž tvorilo znenie jedného hlbokého tónu v trojminútovom prevedení. Piati kontrabasisti už po druhom pokuse o kontinuálny, nerušený prednes tohto jediného zvuku vzdychali a otriasali si stŕpnuté plecia. Držať tri minúty napäté rameno a pomaličky ťahať sláčikom po strunách, to nie je lízať zmrzlinu. A keď vám do toho pri tretej ostrej ešte niekde v sále praskne drevo (čo sa skutočne stalo!), môžte mať zaobstarané na nový žalúdočný vred. Nič totiž nemôže skaziť nahrávku tak, ako nežiadúce zvukové ruchy.

Pred treťou suitou, začínajúcou veselými sláčikovými ornamentami, som sa skladateľa opýtal, ako je s pražskými symfonikmi spokojný. "Sú úžasní! Ako Talianovi sa mi to nehovorí ľahko, ale v porovnaní s tými našimi muzikantami sú mnohem vřelejší a dávají do toho více srdce." Pokiaľ by vám táto chvála pripadla ako typická klišovitá fráza zdvorilého rozhovoru, vedzte, že podobne si pred pár mesiacmi pochvaľoval aj Lalo Schifrin. Ten dokonca nahrávanie s Českým národným symfonickým koncertom označil za najlepšiu skúsenosť vo svojom živote. Odborníci na vážnu hudbu, ktorí sledujú všetky aktivity ČNSO podrobejšie, zdôvodňujú mimoriadnu kvalitu jeho prednesu systémom, ktorým funguje čoby umelecký spolok. Nikto z hudbníkov nie je na teleso viazaný trvalým pomerom a všetci ho vnímajú ako hobby, spojené s možnosťou privyrobiť si niečo popri trvalom zamestnaní. To im dáva krídla a umožňuje dýchať, čo sú - ako všetci veľmi dobre vieme - faktory, nesmierne dôležité pre výkon umelca.

Pred začiatkom nahrávania poslednej, tretej suity, zasadám do štúdia, odpútavam sa od pracovného vstrebávania faktov a nechávam sa unášať notami. A píšem: "Sedieť v nahrávacom štúdiu za chrbtom dirigenta, pred päťdesiatčlenným orchestrom je pre milovníka filmovej hudby ako stáť vedľa kapitána za kormidlom obrovského parníku. Pohyb dirigentovej ľavej ruky dáva do pohybu prvú masu vyšších tónov, následujúci pohyb pravej ruky oživuje druhú masu nižších tónov a ten tretí, spoločný pohyb oboch rúk zharmonizováva obe strany v tok nádhernej suity hudby sfér. Harmónia pohybov dirigentových rúk s hĺbkou jednotlivých telies

orchestra dáva vzniknúť výtvoru, pod ktorým nemôže byť podpísaný človek.

Skladateľ a dirigent v jednej osobe je boh. A zároveň otrok. Tak, ako sú hudobníci jeho otrokmi, je on otrokom hudby, ktorej svojimi pohybmi vdychuje život, ktorej so zavretými očami a zatnutým svalstvom po celom tele oddane slúži. Dirigent sa pri vedení orchestra stáva obeťou vlastného perfekcionizmu, stáva sa jeho personifikáciou."

Martin Pomothy