|
Rachel
Portmanová je pre celú širokú obec sveta filmovej hudby
dodnes veľkou hádankou. Napriek tomu že sa v tejto sfére
pohybuje už od začiatku osemdesiatych rokov, stále vzbudzuje
dojem nováčika. Má na svojom konte nespočetné množstvo
ocenení, no sláva ju nezaujíma. Orchestrácie svojich diel si
až na pár výnimiek robí výhradne sama a na pódium
povoláva zásadne iba svojho obľúbeného dirigenta Davida
Snella. Väčšinu času trávi v ústraní na vidieku, kde
v kľude domova na svojom piáne skladá srdce hladiace
hudobné kompozície. A všetok voľný čas venuje svojej
milovanej rodine.
Svetlo
sveta uzrela na podzim 11. decembra 1960, v anglickom mestečku
Haslemere. Už v rannom veku sa u nej prejavovalo nesmierne
citlivé vnímanie okolia, a nezvyčajne silný vzťah k hudbe.
Hrala na niekoľkých nástrojoch (predovšetkým husle a orgán),
no najbližšou jej bola vždy poetika piána. Na ňom tiež ako
trinásťročná zložila svoje prvé party, vďaka kvalitám
ktorých ju bez mihnutia oka prijali na prestížnu Oxfordskú
Univerzitu. Tu sa popri štúdiu klasickej hudby a teórií
kompozície a orchestrácie začala podieľať na tvorbe
filmovej hudby pre študentskú snímku Priviledged, v ktorej
hlavnú úlohu stvárňoval jej spolužiak Hugh Grant (áno, TEN
Hugh Grant). Táto skúsenosť, vďaka ktorej v sebe
objavila schopnosť hudobne portrétovať emócie filmových
postáv bola pre ňu nemiernou inšpiráciou a po odkúpení
filmu televíznou spoločnosťou BBC a jeho následnom úspechu
v klubových kinách mala zrazu v otázkach svojej budúcnosti
načisto jasno.
A tak
sa po ukončení univerzity pustila do profesionálneho
komponovania filmovej hudby. Najširšie možnosti jej ponúkala
práve oblasť televíznej produkcie, ktorá žala v Anglicku
osemdesiatych rokov mediálny rozkvet. Rachel začala pracovať
hneď pre niekoľko televízií, vďaka čomu sa dostala k spolupráci
s mnohými významnými anglickými režisérmi ako Mike
Leigh, Beeban Kidron alebo John Madden (áno, TEN John Madden,
ktorý získal nedávno Oscara za Americkú krásu). Práve v ich
filmoch sa jej dostalo najväčšej príležitosti naplno predviesť
svoje kvality, čo po niekoľkých "rozcvičkových"
projektoch viedlo v roku 1988 až k oceneniu Britského
filmového inštitútu za „Najlepšieho mladého skladateľa
roku". Po následnom ocenení televízie Carlton za "Tvorcovský
prínos ženy vo filme" a dvoch nomináciách Britskej akadémie
za filmy The Woman in Black a Oranges Are Not the
Only Fruit sa jej status skladateľky posilnil natoľko, že
jej režisérka a verná priateľka Beeban Kidronová ponúkla
angažmán na americkom filme Used People. Písal sa rok
1992 - a bol to okamih, kedy sa Portmanovej lahodné tóny
preniesli cez oceán až do mekky filmového priemyslu – do
Hollywoodu.
Jej
nežné kompozície plné radosti, smútku a romantiky, prednášané
jednak vo forme všade prítomného piána a tiež nezvykle
bujného zastúpenia sláčikových nástrojov, tu boli prijaté
doslova s otvoreným náručím. Prvými filmamy, s pomocou
ktorých sa jej okamžite podarilo etablovať medzi hollywoodom žiadaných
skladateľov, boli okrem spomínaného Used People predovšetkým
Benny &
Joon, The Joy Luck Club a Only
You. Vďaka ich komediálnemu a romantickému žánru, sústreďujúcemu
pozornosť na prosté ľudské príbehy, tak mala hneď na
"generálke" možnosť plnej sebarealizácie. Pri práci na The
Joy Luck Club sa navyše spoznala s Waynom Wangom, s ktorým
si zopakovala spoluprácu hneď o dva roky neskôr na nezávislom
filme Smoke.
Všetky
tieto príjemné a užitočné skúsenosti a "minivrcholy"
jej profesionálneho pôsobenia definitívne prekonala v roku
1997 výhra Oscara za hudbu ku kostýmovej romanci Emma.
Portmanová sa stala vôbec prvou ženou v histórii Academy
Awards, poctenou ocenením v tejto kategórii. Tento enormný
úspech však jej prístup k okoliu a práci vôbec nijako
neovplyvnil a ona sa napriek množstvu lukratívnych ponúk
od veľkých produkčných spoločností naďalej venuje iba tomu,
čo ju baví a vnútorne napĺňa. Hneď po Emme zavítala
do divadelne koncipovanej Marvinovej izby (Marvin’s Room) Jerryho
Zuckera, s Griffinom Dunnom si vyskúšala, aké to je byť Oddaní
láske (Addicted to Love) a vôbec jej nerobila problém
ani spolupráca na malom a nevýraznom kreslenom video filme Beauty
and the Beast: The Enchanted Christmas. V tomto období,
konkrétne v roku 1998, tiež skomponovala hudbu pre nekonvenčnú
"černošskú" drámu Jonathana Demmeho Beloved. Ako
sama tvrdí, bola to zatiaľ najväčšia skladateľská výzva v jej
živote. "Nerada sa opakujem a rada objavujem nové veci. A tu
išlo už od začiatku o niečo úplne iné. Jonathan mi
povedal: ‘V
poriadku, budem rád, keď sa toho chopíš, ale pamätaj, že
nesmieš vytiahnuť ani jeden zo svojich bežne používaných nástrojov.‘
A tak som sa musela oboznamovať s množstvom afrických,
často iba jednotónových ľudových nástrojov." Vďaka dlhým
desiatim mesiacom, ktoré mala možnosť tejto látke venovať, sa
do nej ponorila natoľko, že výsledok považuje dodnes za svoje
najvyzretejšie a najprepracovanejšie dielo.
Ďalších
oscarových úspechov sa – i keď iba vo forme nominácií
– dočkala len pred nedávnom. V roku 2000 bola nominovaná
za na jej pomery nezvykle minimalistickú a smutnú hudbu k The
Cider House Rules a tento rok za naopak veselú, latinským
štýlom osladenú Chocolat. Nie je náhoda, že režisérom
oboch týchto snímok, nominovaných tiež v kategórii
najlepší film roka, je švédsky režisér Lasse Hallström.
Rachel skrátka opäť raz natrafila na ďalšiu dušu, s ktorou
zdieľa identické vnímanie a portrétovanie ľudských emócií.
A vzhľadom na úspechy spomínaných dvoch dielok to vyzerá
tak, že ich spolupráca bude trvať naveky. Môžme si my, milovníci
Racheliných srdce roztápajúcich a každodenný všedný život
tak krásne sladiacich melódií priať niečo viac?
|
