"Je zopár producentov, ktorí vedia, že dokážem aj
niečo iné,
než len streľbu
a výbuchy,
no ešte aj tí chcú po mne zase len ďalšiu veľkú akciu. Ale mňa
už nebaví hnať
orchester cez zamínované polia. Radšej píšem
hudbu o ľuďoch z mäsa a kostí. Hrdinov už sme tu mali
dosť."
|
Písali sa šesťdesiate roky. Ameriku práve ovládli Beatles,
hippisies a sexuálna revolúcia. Istý filmový nadšenec menom
Basil (nar. 1945, Kansas City, Missouri), ktorý od siedmych rokov
trávil štyri hodiny denne za klavírom, sa zrovna hlásil na štúdium
hudby. Lenže hudobného teórie dvadsiateho storočia, zahŕňajúce
atonálne, sériové, dvanásť tónové kompozície mu boli načisto
vzdialené a dušou mal oveľa bližšie k Prokofievovi. A tak štúdium
ukončil a zaostril na film, ktorý ho vždy fascinoval svojou výpovednou
hodnotu a ktorý sa práve stával výraznou súčasťou kultúrneho
a spoločenského prevratu. Neexistovali v ňom žiadne pravidlá
a filmári s ním chceli zmeniť svet k lepšiemu. A keďže
chcel byť jedným z nich aj Basil, prihlásil sa na prestížnu
kalifornskú USC. Síce sa spočiatku venoval réžii a strihu, raz
zablúdil do nahrávacieho štúdia skladateľskej legendy a jedného
z tamojších profesorov, Miklósa Rózsu a objavil niečo, čo
bolo dokonalou symbizózou jeho hudobnému duchovi a lásky k pohyblivým
obrázkom. A tak sa pod mentorskou taktovkou Davida Raskina a kamarátskym
spolunažívaním so spolužiakmi Georgom Lucasom, Randalom
Kleiserom a John Millius oddal štúdiu kompozície filmovej hudby.
|
|
Práve
posledný menovaný z jeho spolužiakov, John Millius, mu tiež
jednak navrhol spoluprácu na jeho študentskom filme THE
REVERSAL OF RICHARD SUN (1966) a tiež mu o desiatku rokov neskôr
umožnili vstup na strieborné plátno. V roku 1978, dokedy sa
Poledouris venoval výhradne televíznym projektom, totiž napísal
hudbu pre jeho celovečerný film BIG
WEDNESDAY. Išlo o komédiu z prostredia surfistov, ku ktorej
mala pôvodne skladať hudbu skupina Beach Boys. Millius však nechcel
ísť v konvenčných koľajniciach a chcel hudbu, ktorá by bola súčasne
aj nadčasová a aj by dokonale zosobňovala mytológiu tohto športu. A
tak mu voľba "orchestrálneho Poledourisa", s ktorým sa
ostatne na škole aktívne venoval surfovaniu, prišla ako ideálne riešenie.
Basil sa postavil pred hudobníkov a vytvoril svoje prvé veľké
orchestrálne dielo. Napriek jeho príjemnej melodičnosti a sviežemu
emocionálnemu náboju radosti oň však dodnes neprejavilo záujem žiadne
hudobné vydavateľstvo. Preto zostáva dodnes prvým oficiálne vydaným
Poledorisovým soundtrackom THE
BLUE LAGOON (1980), film jeho druhého veľkého kamaráta a
spolužiaka, Randala Kleisera. Pre THE
BLUE LAGOON už Basil zmiernil a napísal jemnú romantickú sláčikovú
hudbu, miestami zatienenú komornejšími tónmi. Ale to všetko bola
len predpríprava na jeho v poradí druhú spoluprácu s Johnom
Milliusom, legendárneho BARBARA
CONANA.
Millius
bol expertom na historický žáner, no s fantasy ešte nemal žiadne
skúsenosti. Jedným si bol však istý. Vedel, že epickosť filmu
nebude založená na hereckých výkonoch ani na dialógoch, ale na pútavej
vizuálnej forme, sprevádzanej výraznou epickou orchestrálnou hudbou.
Aby mal Basil na svoje dielo čo najviac času, Millius ho do projektu
zatiahol ešte pred začatím nakrúcania a dal mu naň takmer celý
rok. Najťažšie pre Basila bolo pojať hudbu formálnym štýlom,
odpovedajúcim conanovskému veku, pretože film sa neodohráva v žiadnom
konkrétnom období. Skladateľ sa tak musel vydať naprieč históriou
hudby a vyraďovacou metódou eliminovať kompozičné harmonické
stavby, ktoré neladili s historickým nádychom filmu. Nakoniec
zakotvil v obdoví
stredoveku a svoje krásne conanovské melódie obalil v kľúčových
momentoch do plášťa masívnych bicích, lesných rohov a všadeprítomnej príchute
ťažkého kovu.
Na rôznorodosti
motívov si dal obzvlášť záležať, pretože každým z nich
mienil chrakterizovať jednotlivé scény filmu ako individuálne filmové
celky. Aj vďaka tomu film pôsobí ako nemý dvojhodinový videoklip,
čo bol koniec koncov Milliusov zámer. A Basilov režisér neprišiel
skrátka ani v želaní, citovať v hudbe ich spoločnú lásku
zo študenstkých čias, Prokofievovu skladbu "Battle on the
Ice" z Eizenšteinovho
Alexandera Nevského. Basil sa
ňou inšpiroval v skladbe "Riders od the Doom", jednom z najväčším
klenotov soundtracku, ktorý sa nakoniec stal prelomovým a dodnes nikým
neprekonaným hudobné dielo v žánri historického fantasy.

Pri nahrávaní STARSHIP TROOPERS.
|
|
Od tohto
momentu, konkrétne od roku 1982, Poledouris napísal už vyše 60
soundtrackov pre celovečerné filmy, no i napriek niekoľkým
veleúspešným dielam sa mu už BARBARA CONANA, takzvanú matku všetkých soundtrackov, nepodarilo
nikdy prekonať. S Milliusom spolupracoval ešte na ďalších
troch filmoch, z toho na dvoch akčných (RED
DAWN, FLIGHT
OF THE INTRUDER) a jednom historickom (FAREWELL
TO THE KING), ktorý mu umožnil návrat ku conanovským
kompozičným postupom. Angažmá na CONANOVI
DESTROYEROVI síce na rozdieľ od Mulliusa neodmietol, no do
hudby nevniesol vôbec žiadne nové prvky a iba v nej bez väčšieho
tvorcovského zanietenia recikloval starú klasiku. V jeho
repertoári historických soundtrackov tak nakoniec toto pokračovanie
zastáva iba priečku dobrého štandardu a je zatienené ako vyššie
spomínaným FAREWELL
TO THE KING, tak i FLESH+BLOOD Paula Verhoevena. V spolupráci s týmto holanďanom
napokon Poledouris vytvoril tiež dva akčné kúsky ROBOCOP
a STARSHIP
TROOPERS, ktoré patria v súčasnosti k jeho
najreprezentatívnejším dielam. |
|
ROBOCOPOVI
dodal vďaka ostrým, agresívnym nárazom orchestra, decentne okoreneným
elektronikou, mimoriadnu dynamiku a osobitý futuristický nádych a STARSHIP
TROOPERS spravil svojimi monumentálnymi militaristickými melódiami
ukážkovou prehliadkou akčnej bombastičnosti a nadživotnému
heroizmu. Najpozoruhodnejším Poledourisovým akčným soundtrackom po
kompozičnej stránke však zostáva THE
HUNT FOR RED OCTOBER Johna McTiernana. Poledouris tu rozohrial syntezátory,
elegantne ich spojil s mohutným orchestrom (podstatne väčším než bol ten
robocopovský) a to všetko spestril živými chorálmi, spievajúcimi
chytľavú ruskú hymnu. Čo do obľúbenosti v kruhoch soundtrackárov
je THE
HUNT FOR RED OCTOBER po CONANOVI
druhým najobľúbenejším Basilovým albumom, hoci ho nesmierne
handicapuje jeho zarážajúco krátka dĺžka.
Ale to,
čo Poledourisa vnútorne uspokojuje, nie sú zakrvavené meče, mecha
ochrancovia zákona alebo súboje nukleárnych ponoriek. Oveľa bližšia
je mu komorná intimita filmových postáv a témy reálneho života. Keď
sa ho spýtate, ktoré zo svojich diel si váži najviac, povie vám, že
IT’S
MY
PARTY a
LES MISERABLES. IT’S MY PARTY, ktorá je jeho štvrtou a zatiaľ poslednou
spoluprácou s bývalým spolužiakom Randallom Kleiserom, zachytáva
príbeh mužského mileneckého páru, ktorý sa po niekoľkoročnom
rozhádanom vzťahu zmieruje až vo chvíli, kedy sa jeden z nich
ukáže byť HIV pozitívny ("Že ma teraz neopustíš!"). Basil
musel vo filme vystihnúť hlbokú citovú rovinu príbehu a zároveň
musel zostať mužsky dôstojný. A jeho voľbou sa stal jednoduchý,
ale na paletu emócií mimoriadne bohatý klavír. Samostatný klavír
bez sláčikov, perkusií a akýchkoľvek ďalších nástrojov.
Film sa však vzhľadom k nízkemu komerčnému potenciálu,
rovnako ako LES
MISERABLES, nestal dostatočným komerčným hitom na to, aby sa
Poledouris zviditeľnil aj ako skvelý dramatický hudobník. A tak
zostáva aj naďalej predovšetkým akčným a dobrodružným
skladateľom, ktorého si každý hollywoodsky producent asociuje a chce
asociovať len s BARBAROM
CONANOM, ROBOCOPOM a s
THE HUNT FOR RED OCTOBER.
On sa tejto škatuľke bráni a tvrdej akcii sa vyhýba. Preto väčšina
jeho tvorby z deväťdesiatych rokov pozostáva z dobrodružných
rodinných filmov (LASSIE,
FREE WILLY, WHITE
FANG, AMANDA), ľahkých komédií (HOT
SHOTS: PART DEUX, SERIAL
MOM, MICKEY
BLUE EYES, KIMBERLY, CROCODILE
DUNDEE IN L.A.) alebo westernov (QUGLEY
DOWN UNDER a seriál LONESOME
DOVE, za ktorý obdžal cenu Emmy). Tento výber najľahších
žánrov nie je dôsledkom nezáujmu producentov o jeho akčný
poteciál, ale jeho vlastným kompromisom medzi neuspokojenou túžbou
po komornej dráme a nezáujmom o dopytovanú bezduchú
akciu. Svoju najsilnejšiu skladateľskú zbraň, pre ktorú bol vždy
obdivovaný, však s víťaznými ováciami aplikuje aj do týchto
"kompromisných" rodinných jednohubiek na nedeľné popoludnie. A čo
je tou zbraňou? Krásne, chytľavé a na posluch mimoriadne príjemné
filmové melódie, ktorým nechýba ani duchovný rozmer, ani tie pravé,
nefalšované ľudské emócie. A tak po ňom nechcime nemožné
(aby prekonal CONANA), buďme mu vďačný za to, čo pre nás robí a prajme
mu, nech sa mu v budúcnosti dostane čo najviac možností robiť
to, čo ho napĺňa úplne najviac.
Martin Pomothy
|