Hľadanie miesta pod
slnkom (BYŤ, ČI NEBYŤ?)
Tomuto
rebelantskému rodákovi zo škótskeho Uddingstonu (nar. 6. apríla 1953)
trvalo od skončenia štúdií celých desať rokov, kým si uvedomil, čo je
jeho životným poslaním. Hoci pochádzal z hudobne nadanej rodiny a hru na
piáno a tubu mal v malíčku už pred nástupom na Kráľovskú škótsku
akadémiu hudby a drámy, práve všeobecnejšie umelecké vzdelanie ktoré na
nej získal (od herectva a hry na najrozličnejšie hudobné nástroje až po
spev), mu už od začiatku dávalo viacero alternatív uplatnenia jeho
talentu. K zloženiu prvej vlastnej klavírnej partitúru ho ostatne musel
donútiť sám profesor, ktorý mu tým vymeral trest za neslušné správanie.
Mladý Doyle mal na ňu jeden týždeň - a výsledok ohúril nielen samotného
profesora, ale stal sa hitom dokonca i medzi študentami.
Po
graduácii v 1974-om sa až do skomponovania hudby pre nezávislý
komediálny muzikál Glasvegas živil vyučovaním hudby na klavír.
Keď však tento film v roku 1978 zažiaril na Edinburghskom festivale,
Doylovi sa dostalo možnosti profesionálneho komponovania hudby pre
televíziu a divadlo, v ktorých si navyše našiel uplatnenie aj ako
príležitostný a vedľajší herec. Mihol sa v niekoľkých televíznych
reláciách, zahral si v oscarových Chariots of Fire a naplno sa
začal venovať divadelnému herectvu. Časom sa stalo pravidlom, že k hrám,
v ktorých účinkoval, skladal i hudbu. Toto duálne angažmá malo pre jeho
vývin nesmierne veľký význam. Priame prežívanie drámy, ktorému sa
vášnivo oddával na javisku, mu totiž dodnes umožňuje hlbší prienik do
filmových scén, ktoré podfarbuje svojimi notami.
Kenneth Branagh a Renaissance Theatre Company... (BYŤ?)
Doylovi ako oddanému milovníkovi
Shakespearovho diela sa splnil jeden obrovský sen, keď bol v roku 1987
prijatý do prestížnej divadelnej spoločnosti Kennetha Branagha
Renaissance Theatre Company (RTC). Z postu herca, skladateľa a hudobného
riaditeľa sa podieľal na produkciách ako
Hamlet, As You Like It, Don’t Look Back in Anger
alebo Veľa kriku pre nič a počas ich realizácie nadviazal veľmi
dobré vzťahy s poprednými anglickými režisérmi ako sir. Derek Jacobi
alebo Judy Denchová. Po absolvovaní mimoriadne úspešného svetového turné
RTC, v rámci ktorého sa podieľal na hudbe ku Kráľovi Learovi a Snu
noci svätojánskej, mu Kenneth Branagh osobne ponúkol skomponovanie
hudby pre televíznu verziu jeho vlastnej hry Twelfth Night.
Popularita tejto nadčasovej "komédie omylov" nabrala takých rozmerov, že
sa dočkala dokonca i uvedenia na videotrh, kde dostala možnosť lepšie
vyniknúť i samotná hudba. Išlo o prvú priamu spoluprácu Doyla
s Branaghom - a jej enormný úspech bol predzvesťou niečoho moc, moc,
veľkého.
Branagh mal v tom čase za sebou už niekoľkoročné prípravy na svoj veľký
režijný debut – celovečernú epickú filmovú interpretáciu
shakespearovskej štúdie vodcovstva, vojny a anglického triedneho systému
- Henry V. A s požiadavkou "chcem hudbu, ktorá bude rezonovať
v mysliach divákov tak dlho, ako film samotný", vyrukoval práve na
Doyla. Ten mal spočiatku z tak veľkého sústa akým Henry
V nepochybne bol, nemalé obavy.
Mal totiž napísať monumentálnu kompozíciu, ktorá by na jednu stranu
dostatočne posilňovala emocionálne vyznenie Branaghovho vizionárskeho
pojatia látky, no na druhú stranu ňou nesmel potlačiť vyznenie prioritne
dôležitého shakespearovského textu. Doyle sa však svojej neľahkej úlohy
chopil s obratnosťou ostrieľaného profesionála a vďaka svojmu hudobnému
nadaniu sa mu podaril husársky kúsok, akými sa môžu chváliť iba tí
najväčší skladatelia filmovej hudby.
Tým kľúčovým ťahom bolo prenesenie veršov "Non Nobis Domine" z textu
scenára do podoby temného mužského chorálového prednesu. Tento track
podlomil Branaghovi kolená a po niekoľkých playbackoch z demokazety pred
"nemým" plátnom sa ho rozhodol použiť v kľúčovej, nezabudnuteľnej
záverečnej scéne pohrebu. A hoci sa zvyšok Doylovho diela niesol
v znamení hneď niekoľkých chytlavých motívov a mohutných orchestrálnych
pasáží, fenomenálna skladba "Non Nobis Domine" sa stala hlavným hudobným
synonymom snímky a Doyle bol za ňu na Britain’s Ivor Novello Awards
poctený cenou "Najlepší filmový motív roku 1989". Množstvo festivalových
ocenení sa však ušlo aj mimoriadne vydarenému filmu, ktorý sa na
bristkom kontinente stal kultúrnou udalosťou roku.
Branagh sa vďaka nemu osvedčil ako vynikajúci režisér a Doyle konečne
našiel cestu, ktorou mu bolo súdené sa poberať. Henry V bol
skrátka celovečerným debutom dvoch géniov, medzníkom v ich pracovných
životoch a bol začiatkom ich priateľstva a dlhoročnej spolupráce, ktorá
sa mala navždy zapísať do dejín svetovej kinematografie.
Po tomto úspechu, začiatkom deväťdesiatych rokov, prijala dvojica ponuku
z Hollywoodu na nakrútenie thrilleru Dead Again (1991). Tajuplný
príbeh o vražde a reinkarnácii bol pre Doyla veľkým lákadlom už len
preto, že jednou z jeho hlavných postáv bol hudobný skladateľ. A hoci
išlo o čisto komečný a podstatne jednoduchší projekt než jeho predošlý
shakespearovský debut, ako on, tak i Branagh sa ho zhostili na výbornú.
Doylova temná, strašidelná hudba s jemnými odtieňmi vášne a romantiky sa
stala jedným z hlavných protagonistov ukážkového vzdania holdu
hollywoodskej film-noir klasike, v roku 1991 bola nominovaná na Zlatý
Glóbus a dvojica umelcov bola prirovnávaná k legendárnemu duu Hitchcock
– Herrmann.
Nasledujúcim,
tretím spoločným projektom sa duo vrátilo k svojmu milovanému
Williamovi, no na rozdiel
od Henryho V tentoraz k značne pozitívnejšiemu a veselšiemu. Pri
prácach na Much Ado About Nothing (1993) si Doyle po prvý krát
vyskúšal i skladanie klasických filmových piesní, pričom v jednej z nich
si čoby herecký predstaviteľ vedľajšej postavy Balthasara zaspieval aj
on sám. Úvodná fantastická fanfárová overtúra a následná, všadeprítomná,
až kúzelná radosť a decentná, nevtieravá romantika boli hlavnými
charakteristickými črtami, ktoré spravili z Doylovej kompozície jedno
z jeho najkrajších a dodnes najpopulárnejších diel.
Asi aj preto bolo treba
opäť trošku pričerniť a vniesť do štvrtej spolupráce tandemu
Branagh/Doyle dúšok temnoty. Režisér a súčasne predstaviteľ hlavných
rolí svojich príbehov Branagh sa rozhodol pre dovtedy najdôveryhodnejšie
a najpresnejšie sfilmovanie gotického hororového románu Mary Shellyovej
Frankenstein (1994). Ako temp track Doylovi poslúžil v podstate celý
soundtrack z Dead Again, ktorý sa dá už dnes v porovnaní s Frankensteinom
s kľudom označiť iba za jeho menšieho, pokojnejšieho a absolútne
neškodného bratčeka. V tomto legendárnom príbehu o "mužovi, ktorý
prekročil svoje hranice" totiž dupol skladateľ na plyn natoľko, že
posluch miestami až hysterickej nahrávky do poslednej nitky prepoteného
orchestra musí zákonite vyčerpať aj toho najotrlejšieho poslucháča.
Tragédii, hrôze a desu sa snáď na poli filmovej hudby ešte nikdy predtým
nedostalo tak energického a naliehavého vnútorného rozmeru ako
v Doylovom Frankensteinovi.
Umelecky najambicióznejším spoločným projektom oboch shakespearovcov ale
dodnes zostáva fascinujúca štvorhodinová filmová adaptácia Hamleta
(1996). Doyle sa musel vysporiadať s podobnou úlohou ako v prípade
Henryho V - emocionálne podporiť vyznenie shakespearovských
textov, urobiť ich pre publikum prístupnejšie a zrozumitelnejšie a pri
tom všetkom zostať maximálne decentný a nenápadný. Aj preto si zvolil
menší orchester, zložený z tých najlepších londýnskych hudobníkov.
Výsledok jeho snahy - konzervatívne, s nesmiernym citom napísané dielo,
v kľúčovej záverečnej skladbe "In Pace" navyše pozlátené vokálom
fenomenálneho Placida Dominga mu nakoniec vynieslo zaslúženú nomináciu
na Oscara.
Zatiaľ posledným, v poradí šiestym dieťatkom tejto dvojice Angličanov,
ktorí spolu vyliezli na ten najvyšší kopec, je nedávna
Love's Labour's Lost (2000). Zatiaľ čo s
Dead Again oživili nostalgiu hollywoodskej
film-noir klasiky, s týmto muzikálom, ktorý je kombináciou
shakespearovského príbehu osladeného Gershwinovými piesňami, vzdali hold
zlatej muzikálovej klasike spoločnosti MGM zo 40. a 50. rokov. A hoci
ani jeden z nich nemal dovtedy v tomto žánri väčšie skúsenosti,
mimoriadne láskavý a šarmantný film sa stal po celom svete balzámom na
duše všetkých milovníkov pohyblivých obrázkov.
...a ostatné výhry. (ROZHODNE!)
Doyle sa popri Branaghových projektoch pochopiteľne venuje aj
"vedľajším" produkciám. Nech však ide o spoluprácu s ktorýmkoľvek
režisérom na ktoromkoľvek filme, všetky tieto zákazky spája jedna
neprehliadnuteľná spoločná črta – mimoriadna kvalita. Čo by ste ostatne
mohli čakať od tvorcov ako Alfonso Cuarón (A
Little Princess, Great Expectations),
Régis Wargnier (Indochine, French
Woman, East-West),
Mike Newell
(Into the West, Donnie Brasco) alebo
Brian De Palma
(Carlito's Way). A tak Doyle s eleganciou
jemu vlastnou skladá hudbu pre žánrovo pestrú plejádu filmov od
disneyovských rozprávok
(Shipwrecked), cez ponuré mafiánske thrillery a historické
koprodukčné drámy s politickou tematikou, až po čistokrvné horory podľa
predlohy Stephena Kinga (Needful Things).
Nech však už ide
o akýkoľvek žáner, Doyle vďaka svojej univerzálnosti zakaždým zvíťazí.
Rovnako ako zvíťazil v roku 1994, keď za romantickú hudbu k Sense
and Sensibility Anga Leeho obdržal svoju prvú oscarovú
nomináciu a rovnako, ako keď na počesť 90. výročia Kráľovnej Matky
Walesu zložil prekrásny cyklus chorálových piesní "The Thistle and the
Rose". Žiadna cena ani profesné uznanie sa však nevyrovná víťazstvu,
ktorého sa dočkal v roku 1998, po niekoľkomesačnom urputnom boji so
zhudbou leukémiou. V živote skladateľa, ktorý i počas takto namáhavého
obdobia dokáže nabrať sily na napísanie hudby pre kreslený rodinný film
(Quest for Camelot), skrátka pre prehry
niet miesta.
Martin Pomothy |
